Vo štvrtok deň pred odchodom na naše misie do Rumunska sme sa všetci stretli v bratislavskom UPeCe-čku, kde spoznali tých spolupútnikov, ktorí boli pre nás ešte vtedy neznáme tváre. Spolu sme išli dve skupiny, ktoré boli rozdelené do dvoch neďaleko vzdialených dedín Derna a Bodonoš. V piatok ráno sme vyrazili v dvoch autách (5 a 9 miestnymi). Cesta trvala síce dlhšie, ale keďže sme išli viacerí, tak nám ubehla celkom rýchlo. Po príchode do Rumunska sme mali kratšiu prechádzku, aby sme spoznali prostredie, v ktorom sme nasledujúce dva týždne strávili. Na druhý deň sme sa rozdelili s druhou skupinou a s mojimi „spoludedinčanmi“(boli sme 2 chlapci a 4 dievčatá) sme sa vydali do našej dediny. Po príchode do Derny sme zistili, že v škôlke, kde sme pôvodne mali bývať spať nemôžeme, tak nás uchýlila jedna miestna rodina. Mali tri deti jedného najmladšieho chlapca a dve staršie dievčatá.
Víkend sme strávili spoznávaním okolia a miestnych ľudí (všetci boli veľmi milí a pohostinní najmä rodina, u ktorej sme spali). Zistili sme, že viacerí pochádzali zo Slovenska, prípadne prišli navštíviť svojich blízkych v Rumunsku. Cez týždeň bolo našou hlavnou náplňou organizovanie stretiek s deťmi a mládežníkmi. Detské stretká boli na hneď ráno, plné energie zo strany detí vo veku asi 5-12 rokov a nás vrátili do čias detskej radosti. Každý deň sme mali rôzne témy a cestovali sme po všakovakých planétach objavovať Božie kráľovstvo. Často sme hrávali vybíjanú a krútili sa na hojdačke. Po obede sme si mohli na chvíľu oddýchnuť po prípade si niečo zahrať, či pripravovať sa na ďalšie stretká. O siedmej bývala sv. omša, ktorú slúžil páter Martin, ktorí prišiel s nami na misie do vedľajšej dediny. Večer sme mali mládežnícke stretká, ktoré boli zamerané na otázky vo viere, ale aj každodennom živote. Často, keď nám zvýšil čas, tak sme hrávali obľúbené hry ako napr. ZOO, či Mestečko Palermo. V jeden deň sme boli aj s mladými na výlete na kláštore, kde sme bližšie spoznali ich a aj ich život doma.
Cez druhý víkend sme boli pozvaný na svadbu. Hrala tam živá hudba a ako sme neskôr zistili, prišli zo Slovenska. Často sme boli pozvaní miestnymi pohostinnými ľuďmi k nim domov na obed, či večeru a tak sme sa k nim mohli pri rozhovore priblížiť.
Na záver nášho pobytu v Rumunsku nám stretko detské stretko pripravili deti. Veľmi sme sa tomu potešili a deti ešte viac. Keď nastalo lúčenie, tak každému prišlo smutno za novými priateľstvami, ktoré sme s miestnymi, ale aj medzi sebou – „spoludedinčanmi“ naviazali. Náš cieľ ‚zanechať stopu‘ sa nám dúfam podarilo. Vo mne ostala stopa určite. Síce nie hmatateľná, ale spomienková a o to bola krajšia.
Karči

„Jediné, čo bude dôležité, keď odídeme, budú stopy lásky, ktoré tu po sebe zanecháme…“

(Albert Schweitzer)

Pamätám si, že raz sa u nás doma ocitol kalendár z ktorejsi misijnej krajiny. Do mojich zvedavých očiek hľadeli pochudnuté deti natŕčajúce prázdnu misku, na druhej sa na mňa usmievala banda kývajúcich chalanov… Hoci boli bosí, mali chudobné oblečenie a naokolo som nevidela jedinú hračku, v očiach im iskrila radosť, život, vďačnosť. Kdesi v tých jamkách, ktoré im zdobili líca, akoby sa na mňa usmieval sám Boh. A odvtedy som túžila ísť niekedy na misie… Túžila som stretnúť toho Boha s jamkami!

I tu v UPCečku máme možnosť realizovať sa v misijnom tíme a počas leta navštíviť rôzne dedinky v Rumunsku, kde sa snažíme domácim ozvláštniť leto. Avšak toto je úplne iný typ „misie“… Nikoho neobraciame na vieru, ohnivo neevanjelizujeme, nehráme sa na hrdinov… Skôr je to taká malá súkromná misia pre každého z nás. Je to možnosť, ako lepšie spoznať sám seba, svoje limity i svoje dary, ako vytvoriť tím a najmä skvelý čas pochopiť, že len život, ktorý žijeme pre druhých napĺňa, posúva, prináša zmysel…

Keď som sa dozvedela, že túto letnú príležitosť som dostala aj ja, skákala som až po strop od radosti. Zvláštne som cítila, že táto skúsenosť bude pre mňa nevyhnutná, že čosi ma tam ťahá, čosi tam Boh pre mňa má…

Prvá veľká výzva prišla, keď som si tak tíško obzerala svojich spolupracovníkov. Páni, hovorím si, každý sme taký iný, bude to klapať? Nebudeme si liezť na nervy, alebo nezlyhajú naše ľudské povahy..?

Pre to, aby sme sa mohli darovať druhým a fungovať, je vytvorenie tímu prvá a základná podmienka. Našu partiu zaujímavo dopĺňal a obzvláštňoval aj páter Janko Štefanec. Bohu vďaka, že i v našej originalite sme sa rešpektovali, pomáhali jeden druhému a mali zvláštne spoločný zmysel pre humor. Ten sa nám veru na misiách zišiel!

Rumunsko ma od prvých chvíľ prekvapovalo a vo vzduchu bolo cítiť, že nás čaká veľké dobrodružstvo! Keby som vtedy vedela, čo všetko nás ešte čaká…!

Našou primárnou úlohou bola práca s deťmi, mládežou i dospelými formou zábavných, ale aj poučných stretiek. Keď po prvom mládežníckom stretku decká navrhli, aby sme si zatancovali metlový tanec, musela som sa uštipnúť do ruky! 19-roční mladí chcú tancovať s metlou..? Neuveriteľné!

Podobné veci mi napadali i pri pohľade na vďačné drobce, ktoré sa na nás každé ráno tešili, mali radosť, keď sme s nimi šantili, kopali si loptu, hrali sa na skrývačku.

Tá obyčajná a nevinná detská radosť mi dodnes znie v ušiach a napĺňa dušu úžasom, ale i pokorou. Tie deti nás mali radi už len pre to, že sme… Áno, toto je láska!

Alebo keď nám úplne neznámi ľudia podali vajíčka, zemiaky, šišky. Majú zrobené ruky a láskavý pohľad, napadlo mi v mysli, keď som im podávala ruku. Mohli sme od nich veľa načerpať. A tak som roztvorila dlane a chytala do nich ich drobné príbehy, ale aj smútky, radosti, životné múdrosti, túžby…

Keď si dnes spomeniem na leto, v mysli sa mi vynorí slnko, detské úsmevy, nezbednosť, kostol na kopci uprostred dvoch dedín, západy slnka, ruženec pod hviezdami, ale aj spoločné spievanie slovenských ľudoviek s miestnymi, unavené nohy po jednej z tancovačiek, každodenné dobrodružstvá, miestny kňaz s jedinečným zmyslom pre humor, spontánnosťou a odvahou …

Chceli by sme aj vy zažiť cestovanie na odpust na traktore cez lesy, chytanie rakov v potoku, spánok pod myriadou hviezd, miništrovanie na omši i keď ste dievčaťom…?

Tak neváhajte a určite sa prihláste do misijného tímu!

Avšak potom to už bude iný príbeh..

Bude predsa VÁŠ…!

Anežka Šebová

Chcela som začať nejako nezvyčajne, ale asi to teraz nepôjde J. Už sa stáva tradíciou, že sa skupina mladých z bratislavského UPeCe vydáva na návštevu k rumunským Slovákom. Ani toto leto nebolo výnimkou. Trocha nezvyčajný bol tentokrát termín našich misií, pre ktorý sme sa rozhodli kvôli Svetovým dňom mládeže v Madride.

Všetko sa to teda začalo už na začiatku júla (teda..prípravy bežali už celý letný semester, ale mám na mysli samotné misie). Ja som šla do Rumunska už po štvrtýkrát, ale opäť to bolo iné. Tentokrát som išla ako vedúca celého tímu, a teda tie pocity boli opäť o niečom inom, veď si viete predstaviť. Pôvodne sme mali odchod naplánovaný na štvrtok-7.7.2011, ale potom sa vyskytli menšie komplikácie a jedno auto muselo odísť už v utorok-5.7.2011. Týmto autom som šla ja, pán šofér a ďalších 7 spolumisionárov. Išli sme kvôli tomu, že sme tento rok vybavili misie do novej dediny – Varzaľ a potrebovali sme tam zariadiť nejaké veci. Naša misia sa teda začala o dva dni skôr.

Vo štvrtok sme sa, po šťastnom príchode aj ostatných áut, stretli všetci v Bodonoši. Bolo nás spolu 24 (po 6 ľudí do 4 dedín). V piatok sme porozdeľovali materiály do dedín, spravili sme veľký nákup potravín v Oradei a popoludní sme sa vybrali na už tradičnú prechádzku v okruhu Bodonoš – Bajaš – Derna. Obzreli sme si teda tieto tri dedinky. Vo Varzali sme neboli, lebo ten bol trochu ďalej.

V sobotu sme sa rozišli do svojich dedín a tu začala už naozajstná misia pre každé malé spoločenstvo osobitne. Ja som opäť šla do Derny. Prvou dôležitou vecou bolo zariadiť a zútulniť si naše príbytky, vybaliť veci. V sobotu sme naozaj zaspávali dobrým spánkom.

Ako sme sa mali počas tých dvoch týždňov? Každá dedina prežívala čas inak…ale myslím, že nebudem klamať, keď poviem, že nám bolo výborne. Vytvorili sme také malé „rodinky“. Našou hlavnou náplňou boli stretká pre deti a mladých, navštevovali sme rodiny, každý deň sme mali sv.omšu, varili sme si, prali veci…a tak… .

Je ťažké jednoducho opísať, čo človek prežíva počas dní strávených v Rumunsku. Pre mňa štvrté misie ma určite opäť utvrdili v tom, že to všetko má zmysel. Ľudia si tam už na nás zvykli a je úžasné vidieť, ako sa tešia, keď znova prídeme. To je jedna vec, ktorá ma napĺňa-ľudia, ktorých tam stretávam. A druhá vec je pokoj – tento rok som to obzvlášť cítila. Ani nie priamo v Rumunsku, pretože som tam mala dosť starostí. Ale po príchode domov som mala v duši taký pokoj ako asi ešte nikdy.

Naša misia sa skončila v pondelok – 25.7.2011, keď sme sa vydali na cestu na Slovensko. Ako sa však vraví..kde jedni končia, iní začínajú…tak toto platilo aj pre nás. Totiž, v nedeľu (24.7.) prišla ešte posledná partia siedmich misionárov, ktorí sa vydali do Gemelčičky.

Návrat domov bol ako vždy sprevádzaný všelijakými pocitmi. Ja som o svojom pocite pokoja už písala, no bolo to všetko spojené aj s miernymi tráviacimi ťažkosťami, čo sa ale rýchlo upravilo. Spomienky však navždy ostanú hlboko v srdci. Už teraz sa teším na ďalší rok, i keď ešte neviem, či bude s mojou účasťou. Verím však, že pre tých, ktorí do Rumunska pôjdu to bude nezabudnuteľný zážitok.

Veronika Ilovská

V štáte Rumunsko sa nachádza konkrétne miesto v konkrétnom časopriestore s názvom Gemelčička. Dedinka, ktorá menila naše životy v priebehu 14 dní. Po príchode do Rumunska sme sa najprv všetci stretli v Bodonoši, a potom ako poslední mohykáni sme sa vydali do našej dediny. Bolo už po zotmení, čo pre šťastlivcoch sediacich v zadnej časti auta znamenalo vnímanie cesty obmedzené len na sluch a ešte na náš rovnovážny orgán, ktorý signalizoval nerovný povrch a absenciu ciest. Vtedy som si vravela, že je to  cesta ku koncu sveta. Dorazili sme tam hodinu pred polnocou, zoznámili sme sa s miestnym pánom farárom, ktorý nás ubytoval v starej škole. Škola bola útulná a v dvoch izbách sa nachádzalo množstvo postelí, ktoré nám len pripomenuli únavu z cesty. Dohodli sme si nevyhnutné organizačné pokyny, urobili našu prvú spoločnú fotku a odišli do ríše snov. Keď som v tú noc zaspávala bezsenným spánkom, vedela som, že som sa určite zmýlila, toto nie je koniec sveta, to je jeho začiatok.

Túto skutočnosť len potvrdzovali nasledujúce dni. Náš nový deň sa začal svätou omšou, pri ktorej sme precvičili vytvorenie náznaku mexickej vlny (keďže na rumunských svätých omšiach sa sedí viac ako sme zvyknutí).  Stravovali sme sa na fare.  Sestričky Svätého kríža nám výborne varili celý náš pobyt. Zväčša pri raňajkách sme s pánom farárom skoordinovali harmonogram dňa. Prvé dni nám však počasie neprialo. Avšak boj dažďa verzus slnka, bol nerozhodný a boli dni, kedy slnko bol silnejší súper, vtedy sme úspešne plnili akcie seno, akcie drevo, akcie jablká a fazuľka a iné. Po práci nás duševne obohatili deti a mládež, ktoré sa zúčastňovali na stretkách. Malých detičiek bolo spočiatku hŕstka, ale posledné dni sa rozrastali počty. Starších k nám nalákal futbal (ako sme neskôr zistili najobľúbenejší šport v dedine). Prefíkane sme však stretká obohatili aj o iné hry a aktivity. Návštevnosť nám neklesla a prvenstvo futbalového ošiaľu prevzala hra ZOO.

Osobite chcem spomenúť dvoch mladých ľudí Marku a Jarka, ktorí bývali na fare a sprevádzali nás celým pobytom s následkom celkového prirastenia k srdcu. Nejdem však písať o ich neľahkom osude, pretože ak prídete do Gemelčičky a navštívite pána farára, on vám povie všetko potrebné. Jeho krásny dar reči spojený s láskavým srdcom je neopakovateľným zážitkom.

Na záver vás chcem varovať, ak váš cieľ misie v Rumunsku je niečo dať zo seba, niečím obohatiť rumunské duše, na konci zistite, že to Rumunsko práve vám niečo dalo, a zato Pánu Bohu vďaka.

Lucka

Aj toto leto sme sa už po desiatykrát vydali medzi rumunských Slovákov. Náš odchod bol tentokrát na „viac etáp“, ale môžem povedať, že naša misia sa začala 29.7.2010. Ako vždy, zhromaždili sme sa všetci v Bodonoši. Trocha sme sa aklimatizovali, doladili posledné organizačné veci a v sobotu – 31.7.2010 – sme sa vydali do svojich dedín. Tento rok sa naše misijné pôsobenie rozšírilo. Navštívili sme 5 dedín – Bodonoš, Bajaš, Derna, Čerpotok a Gemelčička. Každá dedina je niečím špecifická, v každej zažili ľudia niečo iné. A čo konkrétne? Nechám to na každú dedinu osobitne, tak si prečítajte .

Bodonoš

Nie je to síce metropola Rumunska a vychytené rekreačné stredisko, ale zakaždým (myslím tie dva razy), keď som sa odtiaľ vrátila, som mala pocit, že tých pár týždňov tam ma obohatilo a istým spôsobom posunulo ďalej v mojom osobnom rozvoji. Ak náhodou nie ste evolučne či inak uspôsobení na trojtýžďnové spanie na zemi a latrína nepatrí medzi vašich top 10 obľúbených miest, no napriek tomu máte misionárske pohnútky, v tom prípade je Bodonoš pre vás ideálna dedina. Hoci, kto by spal v mäkkej posteli, keď môže hľadieť na rumunské nebo posiate miliónmi hviezd a dýchať čerstvý vzduch… Samozrejme, misijná výprava do Rumunska má trochu iný zámer, ako je naučný výlet za krásami prírody (hoci, takého viac-menej permanetného obyvateľa Bratislavy poteší pohľad na nebo, na ktorom vidno hviezdy…).

My, misionári v Bodonoši, sme boli jedna veselá parta ľudí a som vďačná, že som ich mohla spoznať bližšie. Bolo nás teoreticky 5, ale prakticky sa vždy našiel nejaký okoloidúci pútnik, ktorého sme prichýlili (samozrejme, nebol to nejaký random týpek, ale dobrý známy prípadne známa). Každé ráno sme zahájili modlitbou, prípadne svätou omšou a ani sme chlieb s paštikou nedojedli, už na nás volali nedočkavé deti, s ktorými sme mali stretko. Deti to boli veru živé, ale bola s nimi príjemná práca (ja som síce cez väčšinu stretiek varila, ale podľa mňa by som mnou baby súhlasili…či?). Venovali sme sa aj mladým, ale aj tým starším. S tetuškami sme sa rozprávali o ich živote, ktorý v takom kraji nie je jednoduchý, a o viere, ktorá im v ňom pomáha. Častokrát som mala pocit, že ony mi dávajú viac ako ja im…ale, samozrejme, ony tvrdili opak. Keď bolo treba, podali sme pomocnú ruku aj pri manuálnych prácach ako napríklad pri kopaní zemiakov alebo čistení dvorov od blata po menšej povodni.

Ľudia sú tam asi takí ako všade, možno trošku jednoduchší, ale o to srdečnejší a hoci nemajú na konte milióny- čo je síce pri ich výmennom kurze dosť diskutabilné – dostávali sme zemiaky, mlieko, vajcia (veľa vajec.. Vážne. Seriózne. Veľa vajec…) pripadá mi to, akoby tam zastal čas. Najpoužívanejším dopravným prostriedkom tam sú kone, voda je častokrát len v studniach a internetové spojenie by ste asi nenašli. A možno práve tým je to miesto také čarovné. Bola to taká bezdrôtová sloboda. Nezáležalo tam, čo som kedy dosiahla, či som spravila nemeckú syntax, alebo že sa mi vlní ofina, keď nemám poruke žehličku na vlasy.

Doma som už nejaký ten čas. Ťažko teraz opísať to, čo všetko som tam prežila. Je toho veľa…kopec zážitkov a inšpiratívnych momentov. Ale to, čo som chcela zdeliť svetu, je pokoj, pokoj, pokoj…

Michaela Panušková

Derna

Pre niekoho možno len päť obyčajných písmenok, ktoré mu nič nehovoria. To však môj prípad určite nie je. Dokonca týchto päť písmenok bolo mojou odpoveďou na otázku: „Aké najkrajšie miesto si v živote navštívila?“ Kvôli čomu sa mojou odpoveďou stala táto malá rumunská dedina? Odpoveď je ľahká – kvôli ľuďom, ktorých som tu stretla a zapísali sa do môjho srdca. Či už sú to domáci – rumunskí Slováci – alebo moji spolumisionári, s ktorými ma spájala spoločná úloha a to: Zanechať stopu v ich srdciach! Snažili sme sa ju zanechávať na detských a mládežníckych stretkách, ale aj počas rozhovorov s dospelými, na návštevách alebo pri pomáhaní im.

Naším domovom sa stala miestna škôlka. Jedna veľká miestnosť, ktorá nám slúžila ako kuchyňa, jedáleň, obývačka aj spálňa (túto jej funkciu počas teplých nocí prebrala terasa) a jedna menšia miestnosť, ktorú sme používali ako špajzu a prezliekareň. Hneď vedľa škôlky sa nachádza kaplnka, ktorú sme mali kedykoľvek k dispozícii. Priestor na hry, tance, naháňačky a opekačku nám poskytoval veľký dvor, na ktorom bol aj kolotoč, na ktorý som mala obzvlášť ja ťažké srdce, lebo deti na stretku mu niekedy venovali väčšiu pozornosť ako mojim slovám. Dvor plnil aj funkciu kúpeľne. Sprchovali sme sa totižto na dvore hadicou, požičanou od susedov a naši šikovní chalani nám dokonca zmajstrovali aj sprchovací kút.

A nedá mi nespomenúť našu škôlkarskú trojlatrínku, ktorá bola svojou výškou aj veľkosťou stavaná pre škôlkarov a na jej mini rozmery sme si museli zvykať.

Konkurenciu sprchovaniu na dvore robili ďalšie nezabudnuteľné zážitky: ako chytanie rakov; pravá rumunská svadba; spanie pod hviezdami; písanie kázne o polnoci a zistenie, že je iné čítanie, po tom, čo už kázeň bola napísaná; natieranie si tvárí čokoládou z koláča; jazykové kurzy rumunčiny; hry; zistenie, že v Rumunsku nedávajú chlapci dievčatám kopačky, ale papučky (že vraj kopačky sú príliš drahé ) a bola by som tu do rána, kebyže mám vymenovať všetky.

Tu sa mi potvrdilo, že kto dáva, dvakrát dostáva. Naozaj som odtiaľ odchádzala s veľkým bohatstvom v srdci. Oni svoju stopu vo mne zanechali. Dúfam, že aj nám sa podarilo zanechať stopu v ich srdciach. Podľa jednej modlitby zo záveru detského stretka mám nádej, že sa to podarilo. Tá modlitba znela: „Pane daj, aby sa toto stretko nikdy neskončilo.“

Monika Šidová

Čerpotok

Čerpotok je pekná malá dedinka, veľmi mi pripomínala naše slovenské dedinky, svojím usporiadaním, ale aj celkovou architektúrou. Uprostred dediny je veľký kostol, ktorý, ako nám tamojší pán farár prezradil, za nejaký čas povýšia na baziliku. V dedinke žijú predovšetkým Slováci (okolo 140 rodín). Za dedinou vyčnieva kopec, z ktorého môžete pozorovať dedinu a okolitý kraj a na ktorý sme sa vydali hneď v prvý deň nášho pobytu v Čerpotoku. Okolie vypĺňajú polia a lúky, na ktorých sa pasú ovečky, kravy, a dokonca sa tam našiel aj jeden somárik, ktorý vás veľmi ochotne zoberie na svoj chrbát a urobí s vami vyhliadkovú jazdu (nehovorím z vlastnej skúsenosti, len sprostredkúvam, čo som na vlastné oči videla).

Náš čerpotocký kvintet tvorili štyri pôvabné žienky a jeden statný gazda a myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem, že sme boli super partia. Popri nadväzovaní vzťahov s domácimi, s deťmi, mládežou, nám zostávalo predsa trochu času aj na budovanie malého spoločenstva piatich mladých ľudí. Spoločná modlitba, ktorá bola a aj je veľmi dôležitá, lebo bez Božieho požehnania márne všetky namáhania, riešenie vážnych otázok a nekonečných diskusií, ale aj zábava (oblievačka naša každodenná, ale aj stopovanie malo svoje čaro, keďže sme nemali auto a chceli sme sa dostať za kolegami do vzdialeného Bodonoša) spríjemňovali našu misijnú činnosť. Priznám sa, že ešte som nezažila toľko srandy a nenasmiala sa ako v Rumunsku za tie dva týždne.

Pre mňa Rumunsko znamenalo akési dobytie bateriek, čo sa týka duchovnej, spoločenskej stránky, ale aj práce s deťmi – získala som nové skúsenosti a hlavne veľkú energiu a chuť do ďalšej činnosti. Ak sa ma niekto opýta, ako bolo v Rumunsku, nemám slov na to, aby som mu všetko opísala, to sa ani tromi vetami nedá. Radšej poviem: „Ak si niekedy aspoň trochu nad tým uvažoval a láka ťa to, hoci nemáš odvahu, CHOĎ !!! a uvidíš sám .“

Marcelka Rajčáková

Gemelčička

Ešte predtým, než som sa ich zúčastnil, vnímal som misie v Rumunsku úplne inak. Vždy, keď som o nich počul, v hlave sa mi vynorili myšlienky typu: „Fúh, tak toto nie je vôbec pre mňa. Ja na takéto veci nie som.“ Považoval som to za niečo, čo je len pre vyvolených. O opaku ma presvedčilo až rozprávanie mojich známych. Postupom času vo mne dozrel pocit, že letné prázdniny by som mohol prežiť aj inak, ako užívaním si. Chcel som jednoducho spraviť niečo, čo mi dá do života skutočne nejakú hodnotu a nasmeruje ma. Tak som sa teda prihlásil.

Ani som sa nenazdal a bol zo mňa „mladý misionár“. Našou domovskou dedinou bola Gemelčička. Susedné domy vzdialené od seba asi pol kilometra, čistá príroda, neľahké podmienky na život a uprostred toho stará základná škola, v ktorej sme bývali. Domáci nás prijali úplne skvele. Keď sme ešte nepoznali tamojšieho pána farára, prvý pohľad na neho v nás vyvolával rešpekt a tak trochu aj obavy. Nakoniec sme zistili, že za trochu drsným a prísnym výrazom tváre sa skrýva citlivý a láskavý človek. Vychoval niekoľko sirôt a o všetkých ľudí v dedine, vrátane nás, sa staral ako o svojich.

Naše pôsobenie tu bolo trochu iné ako v ostatných dedinách. Mládež na stretká veľmi nechodila, pretože bol čas hrabania sena a pôda bola často to jediné, čo ich živí. Naopak, deti chodili na stretká radi. Boli úprimné a vďačné a nás tešilo, že sa im môžeme venovať. Aj keď, treba priznať, že nakresliť desať kravičiek, vystrihnúť celý roj anjelikov, zahrať postavu archanjela Gabriela a nakoniec si s deťmi zatancovať dá niekedy človeku zabrať. Keď sme sa nevenovali deťom, pomáhali sme na fare. Práce bolo vždy vyše hlavy a často si to od človeka vyžadovalo obetavosť. Večer som si líhal do postele úplne vyšťavený, ale s dobrým pocitom. Čím viac energie som vydal, tým viac som jej načerpal. Keď sa nad tým zamyslím, Rumunsko mi dalo skutočne veľa. Dalo mi nových priateľov a tamojšia jednoduchosť a skromnosť mi ukázala, čo je v živote podstatné. No čo je najpodstatnejšie, v našom spoločenstve a ľuďoch, ktorí tam žijú, som stretol živého Boha. Nakoniec sa teda ukázalo, že rumunské misie, ktoré som spočiatku odmietal, boli možno práve tým, čo som potreboval.

Michal Dulačka

…tak…aspoň z malej časti si môžete predstaviť, ako vyzeralo naše tohtoročné Rumunsko. Tie tri týždne boli naozaj naplnené všelijakými zážitkami. Či už príjemnejšími, alebo náročnejšími; či s domácimi, alebo medzi nami misionármi… Myslím, že pre každého, kto ide do Rumunska, je to obrovský zážitok a najmä, každý tak trochu opäť spozná seba a možno je často prekvapen .

Naša misia mala znova odchod na etapy, ale ako poslední sme odišli v utorok – 17.8.2010 dopoludnia. A čo potom doma? Aspoň pre mňa to bolo veľmi ťažké. Bola som v Rumunsku už tretíkrát, ale vždy je to taký skok vrátiť sa domov. Tie tri týždne „iného života“ spravia svoje. Postupne som sa ale zabehla do normálneho života, no vnútri svojho srdca, a teda aj navonok, sa stále snažím „žiť také malé Rumunsko tu“. Na ten pokoj, Božiu blízkosť, naplnenie, spoločenstvo… človek len tak ľahko nezabudne.

Veronika Ilovská

Mission possible- misia je možná. Motto tohtoročnej misijnej skúsenosti v Rumunsku. Ale nielen o tom to bolo. Podstatné je, aby misia a poslanie, ktoré je v nás prinášalo ovocie v každom dni. Nielen tam, kde sme mali možnosť stráviť krásneho dva a pol týždňa, ale naďalej tam, kde bol každý postavený- v škole, v rodine, v zamestnaní, vo vzťahoch,…

Misia je možná….
….odišli sme z Rumunska. Presne 18.augusta sme všetci prišli na Slovensko. A misia sa skončila….čo teraz?
Misijný tím v Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave začína pomaličky nový školský rok. Lenže to, čo prežil počas leta sa nedá len tak zabudnúť…a preto aspoň pár riadkov o tom, čo bolo.
Začalo sa to tým, že sme sa každý prihlásili na prípravné stretnutia. Najskôr nás bolo okolo 40, ale časom sa to trošku upravilo a zostalo nás menej. Prvé prípravné stretnutia boli spoločné, kde sme sa zoznamovali a mali čas si premyslieť svoje ,,áno“ pre misiu.
Keď sme sa rozdelili do tímov, začali sa pripravovať katechézy a stretká, ktoré sme mali potom na misii využiť v práci s ľuďmi. Pracovali tri tímy: detský- pripravoval katechézy o desiatich Božích prikázaniach, mládežnícky a tím pre dospelých pripravoval tému svätej omše. Propagačný tím riešil technické veci okolo propagácie a hľadania sponzorských vecí. V nedeľu Najsvätejšej trojice sa malo rozhodnúť, kto pôjde na misiu a do akej dedinky dostane misijné určenie. Vytvoril sa tím 20 mladých ľudí. A samozrejme- nechýbal ani kňaz. Z rehole Verbistov sa k nám pridal novokňaz vdp. Michal Marhefka.
30. júla sme odchádzali. Bez očakávaní, bez vlastných predstáv, s naším ,,áno“ pre misiu a pre službu dať sa do rúk Božej prozreteľnosti. Do Rumunska sme dorazili večer a nasledoval náš spoločný program.
Prvé dni sme trávili všetci spolu v internáte v Bodonoši…20 mladých ľudí a novokňaz Miško. Doriešili sme nejaké veci ohľadom organizácie, spoločné modlitby, rozhovory, sprcha, o ktorú boli niektorí ukrátení nasledujúce týždne. V nedeľu sa každý vydal smerom, aký mu bol určený- sedem ľudí zostalo v Bodonoši, novokňaz Miško a 6 členov posádky sa vydalo do dedinky Bajaš a siedmi bojovníci do dedinky Derna
Prvé okamihy boli zaujímavé. Vlastne sme sa snažili zistiť v dedinách, čo máme, čo nemáme, ako sa zabývame, kde sa bude variť, či máme aspoň latrínu…
Na Dernej nás ubytovali v jednej miestnosti, ktorá patrí materskej škole. Druhá- menšia bola komôrka, kde sme si neskôr odkladali veci.. buď naše jedlo, alebo sušiak či vaničku. Hneď o stenu vedľa sme mali krásny kostolík- teda jedna miestnosť, kde prebýval náš Pán Ježiš. Ten nás riadil priamo zo svojej izbičky. Keď bolo najťažšie, bežali sme k Nemu.
Prvé bolo potrebné zistiť, ako sme na tom s vodou. My v Dernej sme mali jednu točku na vodu vonku v múre od susedov, odkiaľ sme si mohli brať vodu. Varili na platničke, ktorá nám zohriala vodu za 45 minúť ,no po čase nám pán farár doniesol plyn a tak sme si potom varili aj na plynovom variči…čo bolo oveľa viac super. Najkrajšie bolo kúpanie- luxus bol, keď sme sa osprchovali v Bodonoši v studenej sprche. .My sme sa totižto v Dernej kúpali vo vaničke- boli to krásne zážitky, keď chlapci išli hrať futbal a my- dievčatá- sme sa dali do plaviek a sedeli vo vaničke s desiatimi litrami vody.
Na Bajaši bývali v škole. Bývalo sa tam v troch miestnostiach a v jednu si pekne upravili ako kuchyňu. Varilo sa na platničke a spolu s pohostinnosťou miestnych ľudí sa našlo každý deň dosť jedla pre každého. Vodu čerpali zo studne a keďže na Bajaši mali hneď pred bránkou potok, kúpanie bolo v potoku. A niekedy aj s deťmi, či len tak na naháňačky, keď bolo veľmi teplo.
V Bodonoši bol ,,luxus“. Bývalo sa tam v internáte, sprcha, kuchyňa, jedáleň, veľké priestory, ihrisko…
S deťmi a ich rodinami a celkovo s obyvateľmi slovenských komunít na severozápade Rumunska sme trávili toľko času ,koľko sme mohli. Nie vždy sa to darilo všetkým, pretože sme si museli aj uvariť, oprať a podobné ,,technické” záležitosti.. ale predsa…
Našim ,,poslaním” bolo robiť stretká: doobeda sme mali stretko s deťmi. Deti boli veľmi jednoduché, často sme ich zaujali už len svojim oblečením, a najmä ich zaujali batohy na turistiku, ktoré sme mali. Keď sme išli na posledný výlet, boli nimi takí ohromení, že sme im jeden požičali ,aby ho mohli niesť a pobaliť si do neho veci.
Na stretkách sme mali byť dve hodiny…často sme však s deťmi boli aj viac času. Piesne, hry, ukazovačky, tance, divadielka,… všetko naplnené radosťou a láskou, ktorú treba prežiť, aby človek pochopil, čo znamená stretnúť lásku tvárou v tvár. A práve láska nás spájala. Všetci sme sa tešili na stretká a nakoniec aj sami deti vymysleli jedno stretko. My animátori boli sme prekvapení, akú fantáziu využili a akú trasu a úlohy nám v lese vymysleli- mali sme veru čo robiť, aby sme to zvládli.
Poobede sme robili stretká pre mladých. Ich veková hranica bola cca 12-18 rokov, čo bola dosť široká škála a tak sme niekedy veru mali čo robiť, aby sme ich všetkých zaujali a prebrali tému, ktorú sme mali naplánovanú. Nebolo to však prvoradé- podstatne bolo dať im čas a priestor na to, aby mohli čas stráviť s nami a tak sa obohatiť o niečo nové, o niečo iné a viac spoznať Boha prostredníctvom aktivít a katechéz. Na našich mládežníckych stretkách sme preberali tému sv. omša. Počas 6 stretnutí sme rozobrali jednotlivé témy, hrali sa rôzne hry, smiali sa a viac sa spoznávali. Vytvorili sa medzi nami krásne putá a priateľstvá, ktoré zostanú aj napriek vzdialenosti.
Mladí ľudia sú tam podobní tým našim- majú mobily, radi si počúvajú hudbu a moderné pesničky….napr. keď hral jeden chlapec futbal, tak počas celého zápasu behal s mobilom vo vrecku a mal zapnutú hudbu. Tieto deti možno v obmedzenejšej miere poznajú internet, či mobilné vymoženosti ako my, ale majú väčšiu možnosť ísť do prírody, behať po lese, hľadať huby, ísť s kravami na pole, alebo tráviť čas jednoduchými dedinskými činnosťami. Často som to považovala za jednu z vecí, v ktorej majú výhodu oproti dnešnému modernému svetu. Majú to síce ťažšie a nemajú taký veľký výber povolaní a možností štúdií, ale majú oveľa väčšiu možnosť vnímať krásy sveta, prírodu, vedia sa zastaviť a uprieť svoje vnútro na skutočné hodnotné veci okolo nás. Mladí nás naučili pozerať sa na svet tiež inak. Mňa osobne oslovovalo, ako sa snažili učiť, čítať knihy. Bolo krásne pozorovať čistotu ich sŕdc a krehkosť ich vnútra. Vedeli nás zaujať svojimi odpoveďami ,prekvapiť štedrosťou a chápavosťou.
Večer bolo stretnutie so staršími ľuďmi. Väčšinou prichádzali mamy detí alebo staršie panie. Rozprávali sme sa tiež s nimi na tému sv. omše- chceli sa dozvedieť viac a vedeli, že my- mladí- im môžeme ponúknuť nielen vedomosti, ale aj aké také skúsenosti z nášho iného sveta. Oni nám zase hovorili o ich živote, predávali nám múdrosti, ktoré čerpali nie z kníh, ale z každodennosti, ktorú počas rokov prežívali. Často nás ohromovala ich úprimnosť a bezprostrednosť. Vedeli sa vyjadriť priamo, úprimne a pritom veľmi hlboko. Zasypávali nás láskou a pohostinnosťou, ponúkli nám miesto aspoň na čas vo svojom živote. Úžasné bolo ako sa vedeli podeliť aj s tým málom, ktoré mali. Vlastnili malé políčko, na ktorom si dopestovali zemiaky, rajčiaky, zeleninu, chovali kravy, husy, sliepky,.. a nám priniesli aspoň kúsok z toho, čo mali. Vďaka nim sme mohli aj my premýšľať o tom, akí sme my.
Krásne boli prekvapenia pohostinnosti ľudí. Nie raz nám jedna teta navarila obed a poslala svoje tri deti s hrncami ako trpaslíkov ku nám, raz prišla pani učiteľka zo školy a priniesla tanier palaciniek inokedy sa zastavil neznámy ujo a podal nám tri litre mlieka, potom zase ďalší ujo, ktorý doniesol slaninu, a inokedy zase iná teta nás pozvala priamo ku nej domov na obed. To nás prekvapovalo- ako nás ľudia prijali a štedro nás obdarovali aj napriek tomu, že sme ich o nič nežiadali. Prekvapením boli tiež dve svadby, na ktoré sme boli pozvaní a to všetkých 21 členov. V nedeľu sme boli pozvaní na obed k úžasnej rodinke, ktorá nás krásne slávnostne pohostila a pripravila nám štyri chody jedál. Nám veru všetkým chutilo a ničím sme nepohrdli.
Zážitky sú nezabudnuteľné- Petriš- vršok a pár domčekov nad dedinkou Bajaš. Tam sme sa vybrali vo štvrtok na spoločný výlet. V predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie sme spoločne odovzdali naše hriechy a všetko na kríž, napísali sme svoje darovanie na papierik a pribili ho na kríž. Počas cesty sme sa pomodlili krížovú cestu a večer symbolicky naše hriechy odniesol plameň Lásky, plameň ohňa. Večer sme mohli obdivovať krásny západ slnka a súčasne na druhej strane východ mesiaca na oblohu. Bolo to nádherné a myslím, že pre nás to bol nezabudnuteľný moment- lúka, ticho, tma, horiaci oheň, tancujúci ľudia okolo ohňa v rytmoch Afriky….to sme boli my.
Myslím, že počas misie v Rumunsku sa udialo veľa zmien. Najmä v nás a v našich vzťahoch. Niektorí zistili svoje povolanie, niektorí sa v ňom viac utvrdili, začali bojovať so svojimi problémami ešte viac ,viac hľadať Boha, či dostali odpovede na rôzne otázky z ich vnútra. V iných sa začali hojiť rany, ktoré boli doteraz skryté, utvorili sa nové priateľstvá a kamarátstva, v ktorých sa zakorenil duch otvorenosti a lásky k druhému, vytvorili sa medzi nami putá, ktoré určite pretrvajú. Vytvorili sa priateľstvá s ľuďmi z Rumunska, s ktorými síce nie sme deň čo deň, ale spájame sa s nimi v srdci a myslíme na nich. Myslíme na deti, ktorým sme sa snažili dať Boha cez seba, naše myšlienky utekajú tam, kde sme mali možnosť viac načerpať pre život a pre seba, ako dávať…
Veď už teraz vidíme, čo sa deje- píšeme si maily, dohadujeme sa, kedy sa stretneme, píšeme si spomienky a delíme sa o nádheru, ktorej sa nám tam dostalo a čítame o tom, čo sme mohli prežiť a čo nám teraz možno trošku chýba. Prežili sme toho skutočne veľa. Niekto by mohol povedať, že dva a pol týždňa je málo, ale pre nás to bol čas, kedy sme mali možnosť naučiť sa viac o Bohu, o sebe, stretnúť Lásku v inej podobe a dať sa do rúk toho, ktorý všetko riadi presne tak, ako to má byť. Svedčia o tom nielen naše výpovede, či fotky, ale najmä naše životy, ktoré sa veríme zmenili a nabrali novú silu vykonávať misiu v každodennom živote. Aby misia bola možná v každodennosti tam, kde je teraz každý z nás na svojej ceste života.
Práve to je pre nás kresťanov výzva, aby sme misiu konali aj naďalej- v našich vzťahoch a v tom, čo je do nás každého vložené. Vážme si, čo máme, že máme domov, rodičov, priateľov, dom, záchod, sprchu,.. …a ďakujme Bohu za to, čo nám dal a dáva prežiť a zažiť počas tohto času. Všetkým prajeme požehnanú misiu v každodennosti.
Petronela Šatková

Ani menšie zablúdenie v Debrecíne nám neprekazilo šťastný príchod do dediny Bodonoš. Nechýbalo srdečné privítanie a zvítanie sa s rehoľnými sestrami. Na tretí deň každý z nás dostal misijné určenie spolu s misijným krížom. Siedmi dostali misijné určenie v dedine Bajaš a šiesti v dedine Bodonoš. Dve dediny, dve veľmi odlišné skúsenosti, každá niečim výnimočná a obe krásne.

Tak ako Bodonoš tak i Bajaš sú takzvané slovenské dediny. Pozvaní Slováci sem prišli v druhej polovici 19.storočia. Za vyklčovanie ľubovlnej plochy lesa si mohli ponechať pozemok a drevo na stavbu domu. Ešte dodnes hovoria plynulo po slovensky.

Bodonoš

V Bodonoši sme boli ubytovaný na internáte hneď vedľa miestnej školy.

V prvý víkend v Bodonoši sme boli účastní na večných sľuboch, kedy sa všetci svätí spolu s nami tešili z tohto dňa. Pod holým a otvoreným nebom sr. Anna povedala Bohu svoje Áno naplnené láskou a otvorenosťou k jej Ženíchovi. Pán si jedných povoláva do zasväteného života a iných zase do manželstva. Príkladom toho bola aj svadba Hanky a ???, ktorá sa konala hneď týždeň na to. Vzájomná láska dvoch mladých ľudí tak mohla nájsť svoje naplnenie v Bohu. My ostatní, prítomní na tejto slávnosti, sme tiež niesli svoju časť zodpovednosti. V dnešnej dobe, tak náročnej na manželstvo a rodinný život, nemôžeme zabúdať na potrebu modlitby, vďaka ktorej rodina prináša svoje plody a rastie pred Bohom v láske schopná budovať otvorené vzťahy.

„..aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe..“ [Jn17,20-21]

Prevažnú časť svojej energie sme vkladali do „stretiek“ s deťmi, mladými a staršími. Neuveriteľnú otvorenosť detí, spontánnosť, jednoduchosť a prijatie sme zakúšali počas celého času s nimi. Najväčším zážitkom bol pre nich výlet k jazeru, kde sme sa dobre okúpali a potom zohrievali pri ohníku opekajúc to, čo sme si priniesli. Na mládežníckych stretkách prostredníctvom rozoberaných tém ( Ježiš Kristus, Sviatosť zmierenia, Čistota, Manželstvo…) doplnenými rôznymi dynamikami a svedectvami sme mali možnosť vidieť hĺbku vzťahu týchto mladých ľudí s Bohom, ich snahu nasledovať Krista nielen vtedy, keď je oslávený, ale aj keď kráča krížovou cestou. Aby sme si utrpenie Krista spolu s nimi ešte viac uvedomili, naša spoločná krížová cesta viedla do dedinky Petriš. Na sklonku dňa nechýbala svätá omša a spoločný večerný program pri ohni. Zaspávajúc pod holým nebom plného hviezd, ďakovali sme Bohu za nádherné počasie. A keď zrazu sem tam padla nejaká tá kvapka, zo spacákov sa len ozvalo: „Dôverujte Bohu.“ Lebo keď človek naplno dôveruje Bohu, Boh je akoby bezradný a s láskou k nám prichádza so svojimi darmi. V ten večer sme dostali dar teplej a pokojnej noci bez dažďa, akoby sme spali priamo v Božích rukách.

„Učte sa zo skúseností starších..“ Stretká so staršími mali skutočne podobu učenia sa od nich. Zdieľajúc sa s nami so svojimi skúsenosťami a zážitkami zo života, stávali sa pre nás pevnými majákmi na ceste do večnosti. Ukazujúc správnu cestu v dnešnom niekedy tak ťažko sa orientujúcom čase. Každé jedno stretnutie, či už s deťmi, mladými alebo staršími, bolo o dávaní a prijímaní – o prijímaní a dávaní.

„Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce“ [Jn4,37-38]

Prišli sme, nevediac, čo nás čaká.. Pán Ježiš rozdával lásku všade, kam prišiel, kde bol. Akoby sadil malé semienka lásky do sŕdc ľudí, nevediac, či z neho niečo vyrastie. Aj v nás bolo niečo zasiate a tak trochu dúfame, že aj my sme niečo zasiali do sŕdc ľudí. A už je len na nás, či semienko zahynie alebo sa oň budeme starať, aby niekedy v budúcnosti z neho vyrástol pevný strom odolávajúc búrkam každodenného života.

Bajaš

Tak ako v Bodonoši, tak i Bajašania spali v budove školy. Škola menšia, na prvý pohľad i menej komfortná, jediná prístupová cesta prašná, latrína drevená , tri izby prázdne a bez postelí, žiaden kohútik s tečúcou vodou. Druhým pohľadom sme však spozorovali pokoj, krásnu prírodu, obrábané polia a zrobených, ale štastných ľudí.

„To sa mi nechce“ od malých detí, ktoré sme stretávli každý deň okrem víkendu, nikdy nebolo počuť. Mnohé z nich prišli na stretko potom, čo boli ráno s kravami, a potom ešte na poli, a napriek, či práve kvôli tomu boli potom tak ohromne hravé a ako vravia profíci motivované. A my, mnohí usedení mešťania sme mali čo robiť, aby sme s nimi stíhali.

„Spytovanie svedomia, to sme už niekde počuli. Čistota, ehm…“ tak naša apoštolská ministáž bola aj vynikajúcou možnostou overiť si naše vedomosti o tom, v čo veríme. Po svedomitej príprave sme mali pripravených 6 katechéz a plán ako mladých priblížiť k základom osobného vzťahu k Bohu. Bajašskí tínejdžeri sú tým naším veľmi podobní. Možno o kúščik (ako hovoria) spontánnejší, otvorenejší a menej unudení.

Fascinujúca je štedrosť a priateľskosť týchto ľudí. My sme prišli ako misionári medzi rumunských slovákov, ale často sme mali pocit, že sú to oni, ktorí sú tí misionári a my tí slováci, čo sme sa prišli naučiť niečo o veľkodušnosti, pracovitosti, mužnosti a čestnosti. Preto sme z Bajaša odchádzali nielen so smútkom z rozchodu, ale aj s pocitom veľkej vďačnosti. A vďační boli i Bajašania, ktorí si veľmi cenia to, že tam už 5 rok prichádzajú mladí zo Slovenska.

Feri Kolek a Maťka Lešková

Bajáš

Do Rumunska sme išli bez toho, aby sme niečo čakali. Prišli sme tam hlavne kvôli tomu, aby sme dali niečo zo seba ostatným, ale pritom sme dostali oveľa viac, ako sme čakali.
Strávili sme tam 2 týždne spolu s tamojšími ľuďmi, prežívali sme s nimi ich jednoduchý každodenný život v krásnej prírode. Bol to čas milosti a spoločného rozdávania a darovania sa. Viem, že to znie ako
fráza, ale na to všetko, čo sme tam zažili, slová nestačia. Treba ísť, skúsiť a prežiť to naplno, a potom
nám každý dá zapravdu.

Laci Rydzyk & p. Ľudo Feja SVD, Feri Kolek, Terka Bučková , Anička Liptáková,

Petriš

Petriš je jedna z dedín, v ktorej boli tento rok misie. Mne ostal v pamäti ako hlúčik domcov, záhrad a viníc roztratených po grúňoch. Sú to lazy. Ľudia sú tu jednoduchí, nádherní a v niektorých miestach duše nedotknutí a divokí ako príroda Rumunska. Každá rodina sa stará o vinicu, na jeseň lisuje víno a páli pálenku, na ktorú sú právom hrdí. Keď prídete na návštevu, istotne vás ponúknu.

Misie na Petriši boli tento rok prvýkrát. Našou prvou a najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť spoločenstvo. S Božou pomocou sa to Katke (alias Katika), Monike (alias Nevesta), Veronike (alias Jašťurka), Jančimu (alias Cvrčko) a mne (alias Félix ) podarilo. Každý z nás sa snažil dať to najlepšie, čo mohol, ale zároveň musel prijať to, čo dostával. Veď o tom bolo naše spoločné delenie sa o vieru. Bola to práve modlitba, čo nás aj v kríze držalo pohromade. Každý z nás je iný a všetky naše schopnosti sa uplatnili. Či už pri práci, organizovaní dňa, hrách … Pri súťažiach sa z nás často stávali súperi, pri modlitbe priatelia, ba aj čosi viac ako sú priatelia. Niekedyboli stretká s deťmi vedené takou intenzitou, že nezainteresovanému človeku sa rozum zastavoval nad tým, ako sa dokážu 20-roční ľudia „vyblbnúť“ s hlúčikom malých detí.

Deň sme začínali modlitbou a spoločnými raňajkami. Prašnou poľnou cestou sme sa dostali k nízkym domčekom plných srdečných ľudí. V rozhovoroch bol častokrát vyobrazený ťažký život, ale aj radosti. Večer sme mali stretká s deťmi; ako všetky deti, radi sa hrali a spievali. Aj ruženec
so staršími bol pretkaný spevom a zakončený príjemným rozhovorom.

Zväčša nám varili domáci, ktorí nás prichýlili. My sme večer chodili na hotové. Teta Mlinarčíková varila ako stíhala. Bývali sme pozvaní i do iných rodín k prestretému stolu. Deti, našich neodmysliteľných pomocníkov, púšťala s nami, preto častokrát sama pásla kravy. Večerali sme ako jedna rodina. Spoločné večere nás s domácimi veľmi zbližovali. Jedlo, ktoré nás čakalo, pôsobilo častokrát cudzo. Ale každý z nás vedel, že je to to najlepšie, čo nám dávajú.

Na Eliáša, keď sa Pravoslávni modlia za úrodu, sa nám podarilo dostať na neďaleký odpust.Bol to zvláštny pocit vidieť, ako ľudia prosia počas bohoslužby, ktorej som nerozumel ani slovo.
Po bohoslužbe sú všetci pozvaní k stolom, kde dostanú polievku, kapustník a koláč. Kláštor, kde sa stoly nachádzali, zrazu ožil vravou pútnikov. Tajomné sestry, zahalené v čiernom, roznášali jedlo. Naši malí spoločníci nám ukázali kláštor, ktorý bol kedysi kaštieľom. Cestou späť sme si spravili ochutnávku piva. Nemajú ho zlé…:). Zažili sme omnoho viac, ako je tu spomenuté. Ale to až niekedy nabudúce.

V Rumunsku som sa veľa naučil, zažil a videl. Ale to čo si v sebe celý čas od príchodu z Rumunska nesiem, je kopec otázok. Ak sa chce človek spoznať, nech sa páči: Rumunsko čaká.

Aleš Smolka & Monika Pribelová, Katka Puškárová, Veronika Perečková, Janko Šutara

Alešď

Táto zostava dostala misijné určenie mesto Alešď, ktoré sa nachádza blízko známeho mesta Oradea. V porovnaní s ostatnými sme nezažili také pravé misijné podmienky, pretože sme bývali
na fare. Tu sme sa rozdelili do skupiniek. Jedna skupinka ostávala v Alešdi a mávala stretká v škole s deťmi a s mladými. Druhá skupinka – „lazáci“ – mávala stretká na lazoch. A tretia skupinka – „putovná jednotka pána farára“ – navštevovala slovenské rodiny a spolu s lazákmi pripravovali stretká pre rumunské deti.Celý ten čas v Rumunsku sme veľmi silne vnímali Božiu milosť a požehnanie, to, ako On cez nás konal a učil, povzbudzoval a objímal nielen domácich, ale aj nás. Oslovovala nás nielen ich pohostinnosť, skromnosť, jednoduchosť, pracovitosť, otvorenosť, ale aj krása prírody okolo nás.

Z Rumunska sme si odniesli veľa.A síce aj keď to, čo sme robili, bola možno iba kvapka v mori, práve táto kvapka dala zmysel aj nášmu životu.

Marika Čapeková & Janka Oceľová, Silvia Blašková, Marek Gregor, Betka Ochranková, Mirka Turcovská, Soňa Gondová, Lukáš Mikovíny, Janka Kopincová, Stelka Rozbeská, Štefan Priesol a náš šofér Ďuri Krošlák

Bodonoš

My – „Bodonošania“ – sa chceme s vami podeliť aspoň o pár krásnych momentov a chvíľ, ktoré sme prežili počas našich misií v Rumunsku.

V súčasnej spoločnosti prevažná väčšina ľudípachtí po materiálnom bohatstve, a tak sme sa stretali s názormi, že z dobrovoľníckej akcie nie je žiaden zisk a je lepšie ísť si zarobiť peniažky do zahraničia. Je síce pravda, že takto sme si svoje finančné konto nezvýšili, no duchovné bohatstvo, ktoré sme získali, neprevýšia ani všetky poklady sveta.

Naša 8 členná skupinka bývala na internáte v dedinke Bodonoš. Spoločne strávené chvíle sme si spestrili tým, že sme si každý deň urobili nejaký sviatok. Počas dvoch týždňov sme zažili Deň detí, kedy sme si pokreslili pehy po tvári, obedovali sme s podbradníčkami a lyžicu sme držali ako praví škôlkari. Počas Mikuláša sa zrazu ktosi vyšplhal cez otvorené okno dnu a predstavte si – bol to Mikuláš aj s dvomi čertmi, v podaní našich chlapcov. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo s tunajšími sestrami – misionárkami, ktoré boli (pre naše potešenie) za každú srandu. V deň našich Vianoc nám pripravili štedrú večeru a vyzdobili vianočný stromček, dokonca sme počúvali i koledy. Nechýbali ani medovníčky a darčeky. Okrem Veľkonočného pondelka, Dňa dievčat, CHBSvp a Silvestra sme mali aj pôstny deň, kedy sme boli len o chlebe a o vode. Silu vydržať nám pomáhali ružence a vzájomné povzbudzovanie. Večery sme si spríjemňovali vtipnými hrami a rozhovormi, no nie vždy, lebo sme bývali dosť vyčerpaní.

Deň sme začínali i končili modlitbou, ktorá nám veľmi pomáhala pri budovaní vzťahov. Počas dňa sme mali rozdelené služby – niektorí pripravovali stretká pre deti, pre mládež, iní varili a jeden mal
na starosti modlitby a zamyslenia vždy pred jedlom. Stretká s deťmi sme mávali poobede. Príbeh o Marcellinovi sme rozdelili na jednotlivé stretká a prerozprávali im ho formou divadla, čo ich očividne upútalo, lebo sa vždy tešili na ďalšie stretko. Učili sme ich piesne – ukazovačky a hrávali rôzne hry. Na poslednom stretku sme im spravili olympiádu v prírode, z ktorej sa veľmi tešili. S mladými sme mávali stretká večer. Chodili prevažne dievčatá, chlapci boli ostýchavejší. Postupne sa stávali otvorenejšími. Veľmi sa mi páčilo, keď sa odvážili modliť k Bohu nahlas vlastnými slovami. Z ich ďakovaní a prosieb k Bohu sme vycítili, že to nemajú ľahké a na našich stretkách sa im páči. Zorganizovali sme pre nich volejbalový či ping – pongový turnaj, opekačku, výlet k jazeru. Spolu s deťmi a mladými sme absolvovali krížovú cestu na Petriš, kde sme navštívili aj našich priateľov. Omše sme v Bodonoši nemávali každý deň, tak sme chodievali do miestneho kostolíka na modlitbu ruženca. Počas dňa sme navštevovali najmä starých opustených ľudí, ktorí nám radi vyrozprávali svoje ťažké životné príbehy. Keďže boli v tom čase v Rumunsku záplavy (našťastie nie v mieste nášho pôsobenia), chlapci chodievali pomáhať kopať kanály. Ľudia boli veľmi priateľskí. Mnohí nás len tak oslovili a pozývali nás na obed, oslavu narodenín či krstiny. Dokonca i na internát nám nosili mlieko či vajíčka. Veľmi nám pomáhala i miestna kantorka – Marka, ktorá nám, okrem iného, zabezpečila i kuchára, ktorý uvaril výborný guláš na rozlúčkovej zábave.

Naše misie neboli len jednostranným dávaním, dostali sme oveľa viac od ľudí, s ktorými sme sa stretali. Zažili sme tu skutočne živú prítomnosť Boha. Nedá sa to opísať slovami, musíte to zažiť.

Peťa Šlosiarová & Stanči Orečný, Radka Šestáková, Veronika Puškárová, Ondro Gogora, Katka Podstavková, Igor Kráľ, Danka Baloghová

A na záver len toľko: Nech Pán požehnáva životy tých, ktorí neváhajú obetovať svoj čas a úsilie pre dobro človeka, nachádzajúceho sa v akejkoľvek situácii, na ktoromkoľvek mieste.

„Dočítania“ čoskoro, pri ďalších spomienkach z misií; najbližšie už možno v ďalekej …. ale nepredbiehajme.

Spracoval: Radoslav Kottra, SVD

V posledných rokoch počas leta odchádza stále viac a viac študentov smerom na západ, hlavne za prácou, aby si trošku pomohli na študentské živobytie. Nájdu sa však aj takí, ktorí sa vydajú opačným smerom – idú rozdávať na východ. Rozdávať seba, svoju ochotu pomôcť, no hlavne svoj osobný život s Bohom.
Mal som tú česť ísť s takouto skupinou mladých z bratislavského Univerzitného Pastoračného Centra (UPeCe) na malú misiu do Rumunska. Možno malú, čo do dĺžky pobytu, no veľkú a zázračnú po stránke duchovnej i v množstve rôznych zážitkov a nových skúseností. Pristavím sa však pri slovíčku „zázračná“, lebo u mňa osobne – a som si istý, že i u druh

ých mladých – hlboko vyjadruje celý ten prežitý a prebojovaný čas v Rumunsku. Ježiš v Lukášovom evanjeliu hovorí: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“ (Lk 16,10) V prenesenom význame na našu misiu to znamená asi toľko, že kto chcel a bol verný tým maličkým chvíľkam každého dňa, kto bol vnímavý pre tie najnepatrnejšie pozornosti, prejavy i skúšky Božej lásky a štedrosti, dokázal byť verný a vďačný i vo veľkých Božích dobrodeniach; mohol žasnúť nad jeho prítomnosťou a v srdci – niekedy i nahlas – povedať: „zázrak“. V konečnom dôsledku mali pre neho všetky veci, všetky udalosti zmysel. Tak sme žasli nad „zázračnými nasýteniami“ (keď sme rozmýšľali nad raňajkami či večerou, Pán Boh sa postaral a prišli chutné dary či pozvania do rodín), nad Božou ochranou (keď v Bodonoši počas sv. omše za veľkej búrky udrel blesk do strechy a nebyť toho, že sa zmiernil lejak, mohol byť pod vodou celý kostol), nad pohostinnosťou a jednoduchosťou ľudí i nad náboženskými znalosťami detí. Vo viere v Božiu prítomnosť a ochranu nás upevňovali rôzne nehody a skúšky, ako zlomená noha pátra Gašpara pri futbale, žalúdočné krízy, rôzne choroby i poranené oko pri rúbaní dreva.
Toto sú len niektoré skutočnosti. O ďalších mi už nepatrí rozprávať; to Ti rozpovedia študenti sami.

Aleşd (Alešď)
(Zuzana Sokáčová, Veronika Koborová, Boris Golubcov, Jana Oceľová, Ľubor Gál)

Veronika: Deviati z našej 23-člennej skupinky „zakotvili“ v oblasti Bihor, 38 km od Oradey, v mestečku Alešď (s filiálkami Aštileu, Čierna Hora, Popešť). Pre nás, ktorí sme prišli do tejto oblasti to bol trochu „šok“, čo do konverzácie (rumunsko-maďarsko-slovenská), i čo sa týka vierovyznania – prevažne pravoslávni. Ubytovali sme sa na fare, čo bol priam luxus v porovnaní s podmienkami ubytovania v iných dedinách.
Už od počiatku sme sa i my navzájom snažili o ducha tolerancie, otvorenosti a pokoja, pretože iba vzájomnou láskavosťou prežívanou v našich malých spoločenstvách sme mohli svedčiť o Božej láske a milosrdenstve. Samozrejme, nikdy nebola núdza o humor a veselosť…
Ja, Ľubor, Zuzka, Janka a Boris sme si rozvrhli stretnutia na: dopoludňajšie s deťmi na fare v Alešdi, stretko s deťmi v Aštileu prebiehalo popoludní o 15.00, a o 18.00 s mladými. Večer o 20.00 sme ešte pripravili v Alešdi stretnutie pre mládež, ale tu mladí veľmi nejavili záujem. Boli trochu hanbliví, aj keď s niektorými sa nám podarilo nadviazať priateľské kontakty. Zato detí chodilo neúrekom… boli veľmi spontánne a oslovovali nás „ujčok“ a „tetka“… Ústrednou témou katechéz bola myšlienka „Klaňanie sa Bohu vo sviatostiach“. Jednotlivé stretká boli vždy dopĺňané piesňami „ukazovačkami“, rôznou dynamikou (napr. modelovanie z hliny) a športovými aktivitami. Niekedy bolo dokonca veľmi zábavné učiť rumunské deti slovenské pesničky. Pán farár Kubaľak z Alešďa nám pomohol zorganizovať viaceré akcie, napr. „posedenie“ pri kotlíkovom guláši i výlet do historického mesta Kluž.
Myslím, že sme sa z Rumunska vrátili bohatší o skúsenosť nezištnej lásky a obetavosti prejavenej v ľuďoch, s ktorými sme sa stretávali; slobodnejší v ochote dávania a služby, preniknutí duchom jednoduchosti a obdarení úprimnosťou a vďačnosťou detí za každý deň strávený s nimi.
Takže – milí moji Rumuni, uvidíme sa o rok. Ciao, ne vom vedea la anul!
.

Budoi (Bodonoš)
(Monika Kaššovicová, Jana Krátka, Stanislav Orečný, Michaela Horňáková, Radoslav Kottra)

Monika: Viete, aký je to pocit, keď vás niečo niekam ťahá? Takýto pocit som mala ja, keď sa hovorilo o Rumunsku. Dnes som veľmi rada, že z veľkej túžby sa stala skutočnosť a mala som možnosť navštíviť túto krásnu krajinu. Vrátila som sa z množstvom zážitkov a skúseností; často som zostala až dojatá, akí úžasní ľudia tam žijú. Sú ochotní dať vám aj to posledné, čo majú. Žijú síce skromne, ale to čo majú vo svojom srdci, sa nedá ničím nahradiť. Je to neuveriteľná srdečnosť a láskavosť. To je pre mňa také naozajstné svedectvo viery, ktoré prenášajú do svojich ťažkých, ale krásnych dní. Ďakujem Pánu Bohu, že mi umožnil ich spoznať, a tak mi pomohol zamyslieť sa aj nad svojím životom.

Pădurea Neagră (Čierna Hora)
(páter Gašpar Habara, Jana Ponechalová, Peter Líška, Mária Šeligová)

Janka: Na začiatku som mala z celej tejto akcie zvláštny pocit. Tešila som sa na Rumunsko, na ľudí, no obávala som sa, či budem schopná hovoriť o Bohu, budovať vzťahy a všetko, čo s tým súvisí. Prvé pohľady na ľudí, ktorí cestovali so mnou, boli veľmi príjemné. Usmiate tváre a očakávania. Nedočkavé pohľady Danky a Aďky boli povzbudzujúce. Začiatok bol veľmi príjemný a „duši lahodiaci“. No neskôr prišla realita. Dva týždne budovania vzťahov medzi nami. Bolo to veľmi ťažké, no zároveň veľmi potrebné. Pre mňa osobne to bol tiež jeden druh „misie“. A čo sa týka nášho hlavného poslania v Rumunsku? Celé ma to veľmi očarilo. Pohľad na každé jedno dieťa, mladého či dospelého bol tajomný a zároveň plný lásky. Deti sa s nami veľmi rýchlo zblížili a ja som cítila, že jediné čo potrebujú a čo im môžem hocikedy dať – bez nejakého teoretického a praktického vzdelania, som ja, ja osobne. Môžem im darovať seba a moju lásku. A oni to veľmi radi prijali. Keď si teraz spomeniem na ich oči (keď sme tam už boli zopár dní), na ich objatia a bozky, je to krásny a tu neopísateľný pocit. Môžem len potvrdiť, že keď človek dáva seba, tak sa mu to viacnásobne vracia. V Rumunsku som sa rozhodla darovať seba druhým, svoje srdce, svoju lásku… na pár dní. A Boh mi daroval omnoho viac. Daroval mi pokoj srdca, radosť a veľmi veľa priateľov. Priateľov, ktorí sa rozhodli tiež darovať svoje srdce a mať ho otvorené pre každého. Veľmi mu za to ďakujem; za to, že som to bola práve ja, ktorú si vyvolil za svoju dcéru a poslal ma tam, aby som ohlasovala jeho slávu a moc.

Sacalasău (Bajáš)
(páter Peter Vagaš, Dana Dorčáková, Martin Butkovský, Katarína Olšová, Ladislav Rydzyk)

Laco: Najviac ma prekvapili ľudia. To, aký život žijú, či už v chudobe, alebo v ich každodennej namáhavej práci. Popritom všetkom nezabúdali na Boha. Veľmi ma oslovila ich štedrosť. Vždy, pri každej našej návšteve sa snažili nám ponúknuť to najlepšie, čo doma mali. Nemyslia na to, že ostanú bez jedla, lebo vedia, že Boh im pomôže tak, ako aj oni pomáhajú iným. Všetku tú teóriu, ktorú som viac-menej u nás len počúval, tam som to živo mohol pocítiť. Nemajú nič a dávajú čo môžu.

Valea Cerului (Čerpotok)
(Daniel Köböl, Mária Lietavcová, Jozef Velgáň, Andrea Paulínyová)

Majka: Moja túžba ísť do Rumunska skrsla po návrate minuloročných „rumunských misionárov“. Ich radosť, nadšenie a úprimný smútok za tým, čo zažili, za ľuďmi, ktorých spoznali a vzápätí museli „opustiť“. Ale vlastne zostali stále spojení… A to som netušila, že možnosť stať sa misionárom príde tak skoro. Počas prípravy na našu misiu som prechádzala rôznymi fázami – od nadšenia až po pocit „nezmyselnosti“… Ťažko napísať niečo konkrétne o dvoch týždňoch strávených medzi rumunskými Slovákmi. Ťažko sa mi moje vnútorné pocity, zážitky, spomienky, „farby a vône“ formulujú do slov… Boli to dva týždne plné zážitkov, priateľstva, lásky, dobrosrdečnosti a pohostinnosti, Božej starostlivosti… Ale i ťažkých chvíľ pri budovaní spoločenstva, učení sa prijímať sa navzájom takí, akí sme, snahe rásť, prijímať Božiu vôľu… Na záver mojej nesúvislej výpovede by som chcela spomenúť pár vecí, v ktorých som sa aj vďaka Rumunsku utvrdila: 1. Nebojte sa, Boh je nad nami. 2. Naozaj všetko má svoj zmysel. 3. Boh nás všetkých povoláva byť jeho misionármi – hlásať jeho posolstvo svojimi životmi.

… a tu niekde končia; vlastne len na papieri. V našich srdciach, pozdvihnuté a zvečnené modlitbou, pokračujú ďalej. Chceme ti preto drahý brat, milá sestra zo srdca poďakovať za každý, i ten najmenší dar, modlitbu, úsmev, obetované pre ľudí v Rumunsku i za nás – „malých misionárov“. A spolu so sv. Terezkou chceme hovoriť: „Sme veľmi malé duše, ktoré môžu Bohu ponúknuť len veľmi malé služby.“

pripravil Radoslav Kottra SVD

Rok 2OO3:

P. Ondrej Pešta, SVD: Som rád, že som mohol byť a žiť pár dní zo svojej životnej cesty spolu so Slovákmi v Rumunsku. V Rumunsku som už raz bol. Bolo to pred dvoma rokmi, keď tam skupinka študentov – tiež z UPC v Bratislave – pomáhala pri renovácii kostola v Bodonoši. Vtedy som ich na záver ich pobytu prišiel odviesť ako šofér. V podstate som tam bol len dva dni, ale viesť týchto mladých ľudí domov na Slovensko a počúvať ich bolo pre mňa zážitkom. V podstate už vtedy sa vo mne zrodila túžba navštíviť Rumunsko ešte raz. Táto túžba sa mi splnila toho roku ako novokňazovi a považujem ju za jednu z veľkých milostí, ktorú som získal. Ešte dva týždne pred odchodom do Rumunska som nevedel, že to budem práve ja, ktorý má ako kňaz sprevádzať študentov na ich misii. No keďže kaplán z UPC nakoniec nemohol ísť, vystriedal som ho ja.
Mojou úlohou bolo sprevádzať študentov v ich práci a predovšetkým podporovať ich duchovne. Býval som v Boromlaku na fare a zastupoval som tamojšieho pána farára, ktorý bol odcestovaný. Ku kostolu v Boromlaku patrí aj druhá dedina – Varzar, v ktorej tiež žijú naši krajania. Kostol s farou je na kopci, akoby na hranici medzi obidvoma dedinami. Keď som slúžil sv. omšu v tomto kostole a boli otvorené hlavné vchodové dvere, mal som pred sebou celý kraj. V pozadí sa črtali hory vysoké asi ako náš Slovenský raj. Ráno sme si na schodoch do kostola robievali meditáciu. Odtiaľ sme mali nádherný výhľad. Takto sme deň čo deň vkladali do našich modlitieb všetkých obyvateľov tohto kraja i tých, s ktorými sme sa mali počas dňa stretnúť. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, cítim teplo lúčov vychádzajúceho slnka, ktoré sa zlievalo s lúčmi Božej lásky ukrytými v Božom slove. Toto Teplo nám bolo posilou počas celého dňa a toto Teplo sme sa snažili rozdávať aj iným…
Náš program bol bohatý: návštevy rodín, starých a chorých, katechézy o sviatostiach s deťmi a mládežou, okrem toho sme pre nich pripravovali súťaže, hry, výlety, diskusie na vážne i menej vážne témy. Sv. omše som okrem Boromlaku slúžil na rôznych miestach: v Bodonoši u našich sestričiek, v Čerpotoku, v Bajaši, na Petriši, v Bystrej i v Markaseku. Stretol som veľa ľudí, vzniklo veľa nových priateľstiev. Neviem, či som im dal toľko, koľko dali oni mne. Osobne som cítil potrebu byť čo najviac s týmito ľuďmi, stretávať sa s nimi a počúvať ich…
Osobitným zážitkom pre mňa bolo, keď sme prechádzali rómskou osadou v Boromlaku, cez ktorú sa obával ísť aj náš domáci sprievodca. A hoci sme nerozumeli, títo Rómovia sa nám snažili rozprávať o svojich problémoch… V Markaseku po sv. omši nás obkolesili naši krajania, poväčšine už starší, a každý z nich sa chcel s nami zvítať, podať ruku a porozprávať. Mal som pocit, že títo ľudia v nás vítajú svojich synov a dcéry. Podobnú skúsenosť som mal všade, kde som mal možnosť byť. Ľudia sú tu veľmi pohostinní. Ich život je častokrát jednoduchý a tvrdý, no o to mäkkšie sú ich srdcia.
Pri návštevách chorých som sa stretol aj s veľkým utrpením a biedou. Jediné, čo som mohol tu priniesť bol sviatostný Kristus a s ním nová nádej a povzbudenie. Pri návšteve asi dvanásťročného telesne postihnutého Jožka v Starej Huti s veľmi obmedzenými možnosťami na pohyb (neviem, či má nejaký vozík???) som obdivoval jeho prehľad vo svete športu – hlavne hokeja a futbalu. Pre mňa bol tento malý chlapec ozajstným povzbudením, a to predovšetkým pre radosť, ktorá z neho žiarila.
Myslím, že takým najväčším ovocím našej misie sú spoločenstvá, ktoré sa nám podarilo vytvoriť. Týka sa to nás ako misionárskeho spoločenstva. Väčšinu študentov, ktorí sa na tejto misii zúčastnili som osobne nepoznal, alebo poznal len tak z videnia. Hoci každá skupinka bola v inej dedine, to naše misionárske spoločenstvo sme sa snažili udržiavať predovšetkým v modlitbe jeden za druhého. Na stretkách s deťmi a s mládežou bola vynikajúca atmosféra. Som rád, že sa nám podarilo vytvoriť spoločenstvá, kde sme sa dokázali deliť nielen s palacinkami, ale najmä s našou vierou v Ježiša, s našimi snami a túžbami, bolesťami a radosťami…
Teraz sa cítim všetkými týmito ľuďmi obdarovaný. A chcem byť vďačný za ten dar, ktorým sa osobne pre mňa stali. Predovšetkým v modlitbe s prosbou o ich požehnanie. A chcem byť vďačný aj všetkým, ktorí nás podporovali akýmkoľvek spôsobom. Najmä Univerzitnému Pastoračnému Centru sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave, Spoločnosti Božieho Slova (SVD) i Kongregácii Služobníc Ducha Svätého (SSpS), pod záštitou ktorých sa táto akcia mohla uskutočniť. Ďakujeme tiež všetkým ostatným sponzorom, ktorí prispeli školskými pomôckami a hrami pre deti.

Sr. Marta Andraščíková, SSS: Ani presne neviem, prečo som chcela ísť do Rumunska. Pamätám si minulého roku, keď sa Vladka vrátila a delila sa so svojimi zážitkami, tam kdesi vo mne sa narodila túžba ísť do Rumunska na misie. No rok bežal so svojimi radosťami a ťažkosťami a ja som sa spamätala dosť neskoro. Bola som zaradená medzi náhradníkov a šanca nebola až taká veľká. Vtedy som sa začala aj intenzívnejšie modliť za tú cestu a ľudí v Rumunsku nehľadiac, či sa tam dostanem, alebo nie Dva týždne pred odchodom som sa dozvedela, že môžem ísť. Veľmi ma to potešilo. Keď sme tam išli nemala som žiadne špeciálne očakávania. Vedela som , že jednoducho tam chcem byť s týmito ľuďmi, žiť niekoľko týždňov s nimi ich život, a na druhej strane ponúknuť im to čo viem. Dostala som sa do dedinky Boromlak. V sobotu popoludní nás tam odviezla sr. Mária. Na fare nás privítal Onti, ktorého p. farám poveril spravovaním fary v čase jeho neprítomnosti. Prvé dva dni sme tam boli dve. Zuzka a ja. Ďalší naši misionári prišli v pondelok večer. Martina a páterko Ondrejko. V nedeľu sme sa im predstavili na sv. omši a dohodli si na popoludnie stretnutie s deťmi a večer s mladými. Tak to potom šlo každý deň, no predsa bol každý iný.
A teraz trochu inak. V Rumunsku nás privítala prekrásna krajina, kopce a lúky stráne , polia. Mala som pocit , že na poliach má všetko presne svoje miesto a dávno zabehaný poriadok. Polia sa od seba oddeľovali medzami. Horšie to bolo z cestami. Cez dedinu prechádzala jedna asfaltová cesta, potom všetky ostatné uličky a cestičky boli poľné. V Boromlaku sme bývali ako to domáci pomenovali na “svätom kopečku”. Kostolík sa nachádzal asi 20 minút od dediny Varzari a na konci dediny Boromlak. Priamo z kostola sme mali výhľad na prekrásnu prírodu. Našu misie sme začali so Zuzkou v nedeľu, keď sme zišli do Varzari. Onti nám robil sprievodcu a oboznámil nás s dedinou, s tým kde čo je, kde kto býva. Stretli sme sa aj s niektorými ľuďmi, okúsili ich štedrosť a pohostinnosť. Rozhodli sme sa, že počas týchto dvoch týždňov sa budeme venovať nie len deťom a mladým, ale že navštívime aj rodiny a starších ľudí. Dopoludnia sme s snažili ísť do rodín, byť tam s nimi a zapojiť sa do bežného dňa, ktorí oni prežívali. Niekedy sme zberali slivky, niekedy prali, inokedy spolu rozprávali a počúvali ich životné radosti ale aj ťažkosti, modlili sa spolu. Ondrej vysluhoval sviatosti a prinášal Ježiša.
Celý ten kraj mi pripadal veľmi pekný a pripomínal mi domov. Som z dediny, ktorá leží v údolí Čergovského pohoria. Musím sa priznať, že na otázku ľudí ako sa tam cítim som im bez váhania odpovedala” ako doma”. Je pravdou, že u nás sa už takto nežije, málo ľudí sa venuje poľnohospodárstvu a chovania domácich zvierat v takom množstve ako oni. No je to pochopiteľné, Slováci v Rumunsku tam z toho žijú. Ľudia boli k nám veľmi milí, pohostinní, cítila som z nich úctu. Keď vedeli, že k ním prídeme tam nám chceli prichystať to najlepšie čo mali. Dni bežali a mi sme sa viac s nimi zoznámili. S deťmi sme sa hrali, spievali, vyrábali si všakovaké veci, modlili sa spolu. Večer s mladými sme hovorili o ich túžbach a snoch , o bolestiach ktoré prežívajú. Modlili sme sa jeden za druhého.
Hlavou mi stále bežalo, čo znamená byť misionárom. Cez ten čas som to mohla prežiť sama na sebe. Videla som mnohé veci, ktoré oni robia, a keď si spomeniem na svoje detstvo aj u nás babka to tak robila, ale my to robíme už inak. No to moje poznanie možno jednoduchšieho spôsobu alebo kvalitnejšieho sa im nedá nanútiť, všetko chce čas. To čo ľudia potrebujú nech sú kdekoľvek a akokoľvek vyspelí alebo zaostalí, je Láska. Veľa sa o tom možno píše, hovorí, no ja som to zažila na vlastnej koži. To čo po nás skutočne zastáva je, že toho druhého prijímame taký aký je a on to prijatie cíti a vie, že je presne taký aj milovaný. Veľmi som sa snažila zísť k nim , aby sa nijako necítili ponižovaní, stretnúť sa s nimi na ich úrovni, tam ich vypočuť, byť tam s nimi, vložiť ich večer do modlitby. Nesnažiť sa ich nijako meniť ani, nič hneď zlepšovať, nechať tomu všetkému čas. Toto je aj môj najhlbší zážitok ako k nám prichádza Boh, ako nás rešpektuje a pomaly tempom , ktoré zvládneme pozýva vyššie. Tu som vlastne pochopila že misionárom môžeme byť kdekoľvek, ak sme otvorení a chceme prinášať Ježiša ľuďom. Presne s tým istým princípom prijímania, objímania, akceptovania, pozdvihovania, to všetko v dôvere a láske. Ľudia sa mi vryli do srdca, teraz som ďaleko ale prinášam ich v modlitbe pred Boha.
Chcela by som poďakovať aj všetkým , ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k tomu, že sme ta mohli ísť ( za autá, pomôcky pre prácu s deťmi, sladkosti, knihy a hlavne za modlitby. Ďakujem vám všetkým za každodenné sprevádzanie v modlitbe a v bežných denných obetách

Danka Dorčáková: Hneď po príchode, sa nás ujali sestričky SSpS. Sestra Mária s nami sedela pri stole a rozprávala o situácii v Bodonoši, na Bajaši, v Čerpotoku a Boromlaku. A jedna z vecí, ktoré spomenula bola: “Ľudia sem prichádzajú s veľkými očami: waw misie! Čo je to misia? Každodenný život, žiť s ľuďmi, myslieť ako oni, cítiť…” Význam týchto slov som pochopila asi tretí deň pobytu na Bajaši, pri varení sáčkovej polievky, zarazená “všednosťou” jednotlivých dní…
Celé misie sa opäť končili (teda aspoň pre mňa) slovami sestry Márie: “Keď ste ich raz stretli, už sa ich nezbavíte” – je to zodpovednosť. Vy ste za nich zodpovední… Uvedomenie nastalo doma, keď sa mi spomienky i modlitby neustále vracali na Bajaš k ľuďom, ktorých živé obrazy nosím stále vo svojom srdci. Skutočne príjemné bremeno a sladká zodpovednosť…