Aj toto leto sme sa už po desiatykrát vydali medzi rumunských Slovákov. Náš odchod bol tentokrát na „viac etáp“, ale môžem povedať, že naša misia sa začala 29.7.2010. Ako vždy, zhromaždili sme sa všetci v Bodonoši. Trocha sme sa aklimatizovali, doladili posledné organizačné veci a v sobotu – 31.7.2010 – sme sa vydali do svojich dedín. Tento rok sa naše misijné pôsobenie rozšírilo. Navštívili sme 5 dedín – Bodonoš, Bajaš, Derna, Čerpotok a Gemelčička. Každá dedina je niečím špecifická, v každej zažili ľudia niečo iné. A čo konkrétne? Nechám to na každú dedinu osobitne, tak si prečítajte .

Bodonoš

Nie je to síce metropola Rumunska a vychytené rekreačné stredisko, ale zakaždým (myslím tie dva razy), keď som sa odtiaľ vrátila, som mala pocit, že tých pár týždňov tam ma obohatilo a istým spôsobom posunulo ďalej v mojom osobnom rozvoji. Ak náhodou nie ste evolučne či inak uspôsobení na trojtýžďnové spanie na zemi a latrína nepatrí medzi vašich top 10 obľúbených miest, no napriek tomu máte misionárske pohnútky, v tom prípade je Bodonoš pre vás ideálna dedina. Hoci, kto by spal v mäkkej posteli, keď môže hľadieť na rumunské nebo posiate miliónmi hviezd a dýchať čerstvý vzduch… Samozrejme, misijná výprava do Rumunska má trochu iný zámer, ako je naučný výlet za krásami prírody (hoci, takého viac-menej permanetného obyvateľa Bratislavy poteší pohľad na nebo, na ktorom vidno hviezdy…).

My, misionári v Bodonoši, sme boli jedna veselá parta ľudí a som vďačná, že som ich mohla spoznať bližšie. Bolo nás teoreticky 5, ale prakticky sa vždy našiel nejaký okoloidúci pútnik, ktorého sme prichýlili (samozrejme, nebol to nejaký random týpek, ale dobrý známy prípadne známa). Každé ráno sme zahájili modlitbou, prípadne svätou omšou a ani sme chlieb s paštikou nedojedli, už na nás volali nedočkavé deti, s ktorými sme mali stretko. Deti to boli veru živé, ale bola s nimi príjemná práca (ja som síce cez väčšinu stretiek varila, ale podľa mňa by som mnou baby súhlasili…či?). Venovali sme sa aj mladým, ale aj tým starším. S tetuškami sme sa rozprávali o ich živote, ktorý v takom kraji nie je jednoduchý, a o viere, ktorá im v ňom pomáha. Častokrát som mala pocit, že ony mi dávajú viac ako ja im…ale, samozrejme, ony tvrdili opak. Keď bolo treba, podali sme pomocnú ruku aj pri manuálnych prácach ako napríklad pri kopaní zemiakov alebo čistení dvorov od blata po menšej povodni.

Ľudia sú tam asi takí ako všade, možno trošku jednoduchší, ale o to srdečnejší a hoci nemajú na konte milióny- čo je síce pri ich výmennom kurze dosť diskutabilné – dostávali sme zemiaky, mlieko, vajcia (veľa vajec.. Vážne. Seriózne. Veľa vajec…) pripadá mi to, akoby tam zastal čas. Najpoužívanejším dopravným prostriedkom tam sú kone, voda je častokrát len v studniach a internetové spojenie by ste asi nenašli. A možno práve tým je to miesto také čarovné. Bola to taká bezdrôtová sloboda. Nezáležalo tam, čo som kedy dosiahla, či som spravila nemeckú syntax, alebo že sa mi vlní ofina, keď nemám poruke žehličku na vlasy.

Doma som už nejaký ten čas. Ťažko teraz opísať to, čo všetko som tam prežila. Je toho veľa…kopec zážitkov a inšpiratívnych momentov. Ale to, čo som chcela zdeliť svetu, je pokoj, pokoj, pokoj…

Michaela Panušková

Derna

 

Pre niekoho možno len päť obyčajných písmenok, ktoré mu nič nehovoria. To však môj prípad určite nie je. Dokonca týchto päť písmenok bolo mojou odpoveďou na otázku: „Aké najkrajšie miesto si v živote navštívila?“ Kvôli čomu sa mojou odpoveďou stala táto malá rumunská dedina? Odpoveď je ľahká – kvôli ľuďom, ktorých som tu stretla a zapísali sa do môjho srdca. Či už sú to domáci – rumunskí Slováci – alebo moji spolumisionári, s ktorými ma spájala spoločná úloha a to: Zanechať stopu v ich srdciach! Snažili sme sa ju zanechávať na detských a mládežníckych stretkách, ale aj počas rozhovorov s dospelými, na návštevách alebo pri pomáhaní im.

Naším domovom sa stala miestna škôlka. Jedna veľká miestnosť, ktorá nám slúžila ako kuchyňa, jedáleň, obývačka aj spálňa (túto jej funkciu počas teplých nocí prebrala terasa) a jedna menšia miestnosť, ktorú sme používali ako špajzu a prezliekareň. Hneď vedľa škôlky sa nachádza kaplnka, ktorú sme mali kedykoľvek k dispozícii. Priestor na hry, tance, naháňačky a opekačku nám poskytoval veľký dvor, na ktorom bol aj kolotoč, na ktorý som mala obzvlášť ja ťažké srdce, lebo deti na stretku mu niekedy venovali väčšiu pozornosť ako mojim slovám. Dvor plnil aj funkciu kúpeľne. Sprchovali sme sa totižto na dvore hadicou, požičanou od susedov a naši šikovní chalani nám dokonca zmajstrovali aj sprchovací kút.

A nedá mi nespomenúť našu škôlkarskú trojlatrínku, ktorá bola svojou výškou aj veľkosťou stavaná pre škôlkarov a na jej mini rozmery sme si museli zvykať.

Konkurenciu sprchovaniu na dvore robili ďalšie nezabudnuteľné zážitky: ako chytanie rakov; pravá rumunská svadba; spanie pod hviezdami; písanie kázne o polnoci a zistenie, že je iné čítanie, po tom, čo už kázeň bola napísaná; natieranie si tvárí čokoládou z koláča; jazykové kurzy rumunčiny; hry; zistenie, že v Rumunsku nedávajú chlapci dievčatám kopačky, ale papučky (že vraj kopačky sú príliš drahé ) a bola by som tu do rána, kebyže mám vymenovať všetky.

Tu sa mi potvrdilo, že kto dáva, dvakrát dostáva. Naozaj som odtiaľ odchádzala s veľkým bohatstvom v srdci. Oni svoju stopu vo mne zanechali. Dúfam, že aj nám sa podarilo zanechať stopu v ich srdciach. Podľa jednej modlitby zo záveru detského stretka mám nádej, že sa to podarilo. Tá modlitba znela: „Pane daj, aby sa toto stretko nikdy neskončilo.“

Monika Šidová

Čerpotok

 

Čerpotok je pekná malá dedinka, veľmi mi pripomínala naše slovenské dedinky, svojím usporiadaním, ale aj celkovou architektúrou. Uprostred dediny je veľký kostol, ktorý, ako nám tamojší pán farár prezradil, za nejaký čas povýšia na baziliku. V dedinke žijú predovšetkým Slováci (okolo 140 rodín). Za dedinou vyčnieva kopec, z ktorého môžete pozorovať dedinu a okolitý kraj a na ktorý sme sa vydali hneď v prvý deň nášho pobytu v Čerpotoku. Okolie vypĺňajú polia a lúky, na ktorých sa pasú ovečky, kravy, a dokonca sa tam našiel aj jeden somárik, ktorý vás veľmi ochotne zoberie na svoj chrbát a urobí s vami vyhliadkovú jazdu (nehovorím z vlastnej skúsenosti, len sprostredkúvam, čo som na vlastné oči videla).

Náš čerpotocký kvintet tvorili štyri pôvabné žienky a jeden statný gazda a myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem, že sme boli super partia. Popri nadväzovaní vzťahov s domácimi, s deťmi, mládežou, nám zostávalo predsa trochu času aj na budovanie malého spoločenstva piatich mladých ľudí. Spoločná modlitba, ktorá bola a aj je veľmi dôležitá, lebo bez Božieho požehnania márne všetky namáhania, riešenie vážnych otázok a nekonečných diskusií, ale aj zábava (oblievačka naša každodenná, ale aj stopovanie malo svoje čaro, keďže sme nemali auto a chceli sme sa dostať za kolegami do vzdialeného Bodonoša) spríjemňovali našu misijnú činnosť. Priznám sa, že ešte som nezažila toľko srandy a nenasmiala sa ako v Rumunsku za tie dva týždne.

Pre mňa Rumunsko znamenalo akési dobytie bateriek, čo sa týka duchovnej, spoločenskej stránky, ale aj práce s deťmi – získala som nové skúsenosti a hlavne veľkú energiu a chuť do ďalšej činnosti. Ak sa ma niekto opýta, ako bolo v Rumunsku, nemám slov na to, aby som mu všetko opísala, to sa ani tromi vetami nedá. Radšej poviem: „Ak si niekedy aspoň trochu nad tým uvažoval a láka ťa to, hoci nemáš odvahu, CHOĎ !!! a uvidíš sám .“

Marcelka Rajčáková

Gemelčička

Ešte predtým, než som sa ich zúčastnil, vnímal som misie v Rumunsku úplne inak. Vždy, keď som o nich počul, v hlave sa mi vynorili myšlienky typu: „Fúh, tak toto nie je vôbec pre mňa. Ja na takéto veci nie som.“ Považoval som to za niečo, čo je len pre vyvolených. O opaku ma presvedčilo až rozprávanie mojich známych. Postupom času vo mne dozrel pocit, že letné prázdniny by som mohol prežiť aj inak, ako užívaním si. Chcel som jednoducho spraviť niečo, čo mi dá do života skutočne nejakú hodnotu a nasmeruje ma. Tak som sa teda prihlásil.

Ani som sa nenazdal a bol zo mňa „mladý misionár“. Našou domovskou dedinou bola Gemelčička. Susedné domy vzdialené od seba asi pol kilometra, čistá príroda, neľahké podmienky na život a uprostred toho stará základná škola, v ktorej sme bývali. Domáci nás prijali úplne skvele. Keď sme ešte nepoznali tamojšieho pána farára, prvý pohľad na neho v nás vyvolával rešpekt a tak trochu aj obavy. Nakoniec sme zistili, že za trochu drsným a prísnym výrazom tváre sa skrýva citlivý a láskavý človek. Vychoval niekoľko sirôt a o všetkých ľudí v dedine, vrátane nás, sa staral ako o svojich.

Naše pôsobenie tu bolo trochu iné ako v ostatných dedinách. Mládež na stretká veľmi nechodila, pretože bol čas hrabania sena a pôda bola často to jediné, čo ich živí. Naopak, deti chodili na stretká radi. Boli úprimné a vďačné a nás tešilo, že sa im môžeme venovať. Aj keď, treba priznať, že nakresliť desať kravičiek, vystrihnúť celý roj anjelikov, zahrať postavu archanjela Gabriela a nakoniec si s deťmi zatancovať dá niekedy človeku zabrať. Keď sme sa nevenovali deťom, pomáhali sme na fare. Práce bolo vždy vyše hlavy a často si to od človeka vyžadovalo obetavosť. Večer som si líhal do postele úplne vyšťavený, ale s dobrým pocitom. Čím viac energie som vydal, tým viac som jej načerpal. Keď sa nad tým zamyslím, Rumunsko mi dalo skutočne veľa. Dalo mi nových priateľov a tamojšia jednoduchosť a skromnosť mi ukázala, čo je v živote podstatné. No čo je najpodstatnejšie, v našom spoločenstve a ľuďoch, ktorí tam žijú, som stretol živého Boha. Nakoniec sa teda ukázalo, že rumunské misie, ktoré som spočiatku odmietal, boli možno práve tým, čo som potreboval.

Michal Dulačka

…tak…aspoň z malej časti si môžete predstaviť, ako vyzeralo naše tohtoročné Rumunsko. Tie tri týždne boli naozaj naplnené všelijakými zážitkami. Či už príjemnejšími, alebo náročnejšími; či s domácimi, alebo medzi nami misionármi… Myslím, že pre každého, kto ide do Rumunska, je to obrovský zážitok a najmä, každý tak trochu opäť spozná seba a možno je často prekvapen .

Naša misia mala znova odchod na etapy, ale ako poslední sme odišli v utorok – 17.8.2010 dopoludnia. A čo potom doma? Aspoň pre mňa to bolo veľmi ťažké. Bola som v Rumunsku už tretíkrát, ale vždy je to taký skok vrátiť sa domov. Tie tri týždne „iného života“ spravia svoje. Postupne som sa ale zabehla do normálneho života, no vnútri svojho srdca, a teda aj navonok, sa stále snažím „žiť také malé Rumunsko tu“. Na ten pokoj, Božiu blízkosť, naplnenie, spoločenstvo… človek len tak ľahko nezabudne.

Veronika Ilovská