Bajáš

Do Rumunska sme išli bez toho, aby sme niečo čakali. Prišli sme tam hlavne kvôli tomu, aby sme dali niečo zo seba ostatným, ale pritom sme dostali oveľa viac, ako sme čakali.
Strávili sme tam 2 týždne spolu s tamojšími ľuďmi, prežívali sme s nimi ich jednoduchý každodenný život v krásnej prírode. Bol to čas milosti a spoločného rozdávania a darovania sa. Viem, že to znie ako
fráza, ale na to všetko, čo sme tam zažili, slová nestačia. Treba ísť, skúsiť a prežiť to naplno, a potom
nám každý dá zapravdu.

Laci Rydzyk & p. Ľudo Feja SVD, Feri Kolek, Terka Bučková , Anička Liptáková,

Petriš

Petriš je jedna z dedín, v ktorej boli tento rok misie. Mne ostal v pamäti ako hlúčik domcov, záhrad a viníc roztratených po grúňoch. Sú to lazy. Ľudia sú tu jednoduchí, nádherní a v niektorých miestach duše nedotknutí a divokí ako príroda Rumunska. Každá rodina sa stará o vinicu, na jeseň lisuje víno a páli pálenku, na ktorú sú právom hrdí. Keď prídete na návštevu, istotne vás ponúknu.

Misie na Petriši boli tento rok prvýkrát. Našou prvou a najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť spoločenstvo. S Božou pomocou sa to Katke (alias Katika), Monike (alias Nevesta), Veronike (alias Jašťurka), Jančimu (alias Cvrčko) a mne (alias Félix ) podarilo. Každý z nás sa snažil dať to najlepšie, čo mohol, ale zároveň musel prijať to, čo dostával. Veď o tom bolo naše spoločné delenie sa o vieru. Bola to práve modlitba, čo nás aj v kríze držalo pohromade. Každý z nás je iný a všetky naše schopnosti sa uplatnili. Či už pri práci, organizovaní dňa, hrách … Pri súťažiach sa z nás často stávali súperi, pri modlitbe priatelia, ba aj čosi viac ako sú priatelia. Niekedyboli stretká s deťmi vedené takou intenzitou, že nezainteresovanému človeku sa rozum zastavoval nad tým, ako sa dokážu 20-roční ľudia „vyblbnúť“ s hlúčikom malých detí.

Deň sme začínali modlitbou a spoločnými raňajkami. Prašnou poľnou cestou sme sa dostali k nízkym domčekom plných srdečných ľudí. V rozhovoroch bol častokrát vyobrazený ťažký život, ale aj radosti. Večer sme mali stretká s deťmi; ako všetky deti, radi sa hrali a spievali. Aj ruženec
so staršími bol pretkaný spevom a zakončený príjemným rozhovorom.

Zväčša nám varili domáci, ktorí nás prichýlili. My sme večer chodili na hotové. Teta Mlinarčíková varila ako stíhala. Bývali sme pozvaní i do iných rodín k prestretému stolu. Deti, našich neodmysliteľných pomocníkov, púšťala s nami, preto častokrát sama pásla kravy. Večerali sme ako jedna rodina. Spoločné večere nás s domácimi veľmi zbližovali. Jedlo, ktoré nás čakalo, pôsobilo častokrát cudzo. Ale každý z nás vedel, že je to to najlepšie, čo nám dávajú.

Na Eliáša, keď sa Pravoslávni modlia za úrodu, sa nám podarilo dostať na neďaleký odpust.Bol to zvláštny pocit vidieť, ako ľudia prosia počas bohoslužby, ktorej som nerozumel ani slovo.
Po bohoslužbe sú všetci pozvaní k stolom, kde dostanú polievku, kapustník a koláč. Kláštor, kde sa stoly nachádzali, zrazu ožil vravou pútnikov. Tajomné sestry, zahalené v čiernom, roznášali jedlo. Naši malí spoločníci nám ukázali kláštor, ktorý bol kedysi kaštieľom. Cestou späť sme si spravili ochutnávku piva. Nemajú ho zlé…:). Zažili sme omnoho viac, ako je tu spomenuté. Ale to až niekedy nabudúce.

V Rumunsku som sa veľa naučil, zažil a videl. Ale to čo si v sebe celý čas od príchodu z Rumunska nesiem, je kopec otázok. Ak sa chce človek spoznať, nech sa páči: Rumunsko čaká.

Aleš Smolka & Monika Pribelová, Katka Puškárová, Veronika Perečková, Janko Šutara

Alešď

Táto zostava dostala misijné určenie mesto Alešď, ktoré sa nachádza blízko známeho mesta Oradea. V porovnaní s ostatnými sme nezažili také pravé misijné podmienky, pretože sme bývali
na fare. Tu sme sa rozdelili do skupiniek. Jedna skupinka ostávala v Alešdi a mávala stretká v škole s deťmi a s mladými. Druhá skupinka – „lazáci“ – mávala stretká na lazoch. A tretia skupinka – „putovná jednotka pána farára“ – navštevovala slovenské rodiny a spolu s lazákmi pripravovali stretká pre rumunské deti.Celý ten čas v Rumunsku sme veľmi silne vnímali Božiu milosť a požehnanie, to, ako On cez nás konal a učil, povzbudzoval a objímal nielen domácich, ale aj nás. Oslovovala nás nielen ich pohostinnosť, skromnosť, jednoduchosť, pracovitosť, otvorenosť, ale aj krása prírody okolo nás.

Z Rumunska sme si odniesli veľa.A síce aj keď to, čo sme robili, bola možno iba kvapka v mori, práve táto kvapka dala zmysel aj nášmu životu.

Marika Čapeková & Janka Oceľová, Silvia Blašková, Marek Gregor, Betka Ochranková, Mirka Turcovská, Soňa Gondová, Lukáš Mikovíny, Janka Kopincová, Stelka Rozbeská, Štefan Priesol a náš šofér Ďuri Krošlák

Bodonoš

My – „Bodonošania“ – sa chceme s vami podeliť aspoň o pár krásnych momentov a chvíľ, ktoré sme prežili počas našich misií v Rumunsku.

V súčasnej spoločnosti prevažná väčšina ľudípachtí po materiálnom bohatstve, a tak sme sa stretali s názormi, že z dobrovoľníckej akcie nie je žiaden zisk a je lepšie ísť si zarobiť peniažky do zahraničia. Je síce pravda, že takto sme si svoje finančné konto nezvýšili, no duchovné bohatstvo, ktoré sme získali, neprevýšia ani všetky poklady sveta.

Naša 8 členná skupinka bývala na internáte v dedinke Bodonoš. Spoločne strávené chvíle sme si spestrili tým, že sme si každý deň urobili nejaký sviatok. Počas dvoch týždňov sme zažili Deň detí, kedy sme si pokreslili pehy po tvári, obedovali sme s podbradníčkami a lyžicu sme držali ako praví škôlkari. Počas Mikuláša sa zrazu ktosi vyšplhal cez otvorené okno dnu a predstavte si – bol to Mikuláš aj s dvomi čertmi, v podaní našich chlapcov. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo s tunajšími sestrami – misionárkami, ktoré boli (pre naše potešenie) za každú srandu. V deň našich Vianoc nám pripravili štedrú večeru a vyzdobili vianočný stromček, dokonca sme počúvali i koledy. Nechýbali ani medovníčky a darčeky. Okrem Veľkonočného pondelka, Dňa dievčat, CHBSvp a Silvestra sme mali aj pôstny deň, kedy sme boli len o chlebe a o vode. Silu vydržať nám pomáhali ružence a vzájomné povzbudzovanie. Večery sme si spríjemňovali vtipnými hrami a rozhovormi, no nie vždy, lebo sme bývali dosť vyčerpaní.

Deň sme začínali i končili modlitbou, ktorá nám veľmi pomáhala pri budovaní vzťahov. Počas dňa sme mali rozdelené služby – niektorí pripravovali stretká pre deti, pre mládež, iní varili a jeden mal
na starosti modlitby a zamyslenia vždy pred jedlom. Stretká s deťmi sme mávali poobede. Príbeh o Marcellinovi sme rozdelili na jednotlivé stretká a prerozprávali im ho formou divadla, čo ich očividne upútalo, lebo sa vždy tešili na ďalšie stretko. Učili sme ich piesne – ukazovačky a hrávali rôzne hry. Na poslednom stretku sme im spravili olympiádu v prírode, z ktorej sa veľmi tešili. S mladými sme mávali stretká večer. Chodili prevažne dievčatá, chlapci boli ostýchavejší. Postupne sa stávali otvorenejšími. Veľmi sa mi páčilo, keď sa odvážili modliť k Bohu nahlas vlastnými slovami. Z ich ďakovaní a prosieb k Bohu sme vycítili, že to nemajú ľahké a na našich stretkách sa im páči. Zorganizovali sme pre nich volejbalový či ping – pongový turnaj, opekačku, výlet k jazeru. Spolu s deťmi a mladými sme absolvovali krížovú cestu na Petriš, kde sme navštívili aj našich priateľov. Omše sme v Bodonoši nemávali každý deň, tak sme chodievali do miestneho kostolíka na modlitbu ruženca. Počas dňa sme navštevovali najmä starých opustených ľudí, ktorí nám radi vyrozprávali svoje ťažké životné príbehy. Keďže boli v tom čase v Rumunsku záplavy (našťastie nie v mieste nášho pôsobenia), chlapci chodievali pomáhať kopať kanály. Ľudia boli veľmi priateľskí. Mnohí nás len tak oslovili a pozývali nás na obed, oslavu narodenín či krstiny. Dokonca i na internát nám nosili mlieko či vajíčka. Veľmi nám pomáhala i miestna kantorka – Marka, ktorá nám, okrem iného, zabezpečila i kuchára, ktorý uvaril výborný guláš na rozlúčkovej zábave.

Naše misie neboli len jednostranným dávaním, dostali sme oveľa viac od ľudí, s ktorými sme sa stretali. Zažili sme tu skutočne živú prítomnosť Boha. Nedá sa to opísať slovami, musíte to zažiť.

Peťa Šlosiarová & Stanči Orečný, Radka Šestáková, Veronika Puškárová, Ondro Gogora, Katka Podstavková, Igor Kráľ, Danka Baloghová

A na záver len toľko: Nech Pán požehnáva životy tých, ktorí neváhajú obetovať svoj čas a úsilie pre dobro človeka, nachádzajúceho sa v akejkoľvek situácii, na ktoromkoľvek mieste.

„Dočítania“ čoskoro, pri ďalších spomienkach z misií; najbližšie už možno v ďalekej …. ale nepredbiehajme.

Spracoval: Radoslav Kottra, SVD