V posledných rokoch počas leta odchádza stále viac a viac študentov smerom na západ, hlavne za prácou, aby si trošku pomohli na študentské živobytie. Nájdu sa však aj takí, ktorí sa vydajú opačným smerom – idú rozdávať na východ. Rozdávať seba, svoju ochotu pomôcť, no hlavne svoj osobný život s Bohom.
Mal som tú česť ísť s takouto skupinou mladých z bratislavského Univerzitného Pastoračného Centra (UPeCe) na malú misiu do Rumunska. Možno malú, čo do dĺžky pobytu, no veľkú a zázračnú po stránke duchovnej i v množstve rôznych zážitkov a nových skúseností. Pristavím sa však pri slovíčku „zázračná“, lebo u mňa osobne – a som si istý, že i u druh

ých mladých – hlboko vyjadruje celý ten prežitý a prebojovaný čas v Rumunsku. Ježiš v Lukášovom evanjeliu hovorí: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“ (Lk 16,10) V prenesenom význame na našu misiu to znamená asi toľko, že kto chcel a bol verný tým maličkým chvíľkam každého dňa, kto bol vnímavý pre tie najnepatrnejšie pozornosti, prejavy i skúšky Božej lásky a štedrosti, dokázal byť verný a vďačný i vo veľkých Božích dobrodeniach; mohol žasnúť nad jeho prítomnosťou a v srdci – niekedy i nahlas – povedať: „zázrak“. V konečnom dôsledku mali pre neho všetky veci, všetky udalosti zmysel. Tak sme žasli nad „zázračnými nasýteniami“ (keď sme rozmýšľali nad raňajkami či večerou, Pán Boh sa postaral a prišli chutné dary či pozvania do rodín), nad Božou ochranou (keď v Bodonoši počas sv. omše za veľkej búrky udrel blesk do strechy a nebyť toho, že sa zmiernil lejak, mohol byť pod vodou celý kostol), nad pohostinnosťou a jednoduchosťou ľudí i nad náboženskými znalosťami detí. Vo viere v Božiu prítomnosť a ochranu nás upevňovali rôzne nehody a skúšky, ako zlomená noha pátra Gašpara pri futbale, žalúdočné krízy, rôzne choroby i poranené oko pri rúbaní dreva.
Toto sú len niektoré skutočnosti. O ďalších mi už nepatrí rozprávať; to Ti rozpovedia študenti sami.

Aleşd (Alešď)
(Zuzana Sokáčová, Veronika Koborová, Boris Golubcov, Jana Oceľová, Ľubor Gál)

Veronika: Deviati z našej 23-člennej skupinky „zakotvili“ v oblasti Bihor, 38 km od Oradey, v mestečku Alešď (s filiálkami Aštileu, Čierna Hora, Popešť). Pre nás, ktorí sme prišli do tejto oblasti to bol trochu „šok“, čo do konverzácie (rumunsko-maďarsko-slovenská), i čo sa týka vierovyznania – prevažne pravoslávni. Ubytovali sme sa na fare, čo bol priam luxus v porovnaní s podmienkami ubytovania v iných dedinách.
Už od počiatku sme sa i my navzájom snažili o ducha tolerancie, otvorenosti a pokoja, pretože iba vzájomnou láskavosťou prežívanou v našich malých spoločenstvách sme mohli svedčiť o Božej láske a milosrdenstve. Samozrejme, nikdy nebola núdza o humor a veselosť…
Ja, Ľubor, Zuzka, Janka a Boris sme si rozvrhli stretnutia na: dopoludňajšie s deťmi na fare v Alešdi, stretko s deťmi v Aštileu prebiehalo popoludní o 15.00, a o 18.00 s mladými. Večer o 20.00 sme ešte pripravili v Alešdi stretnutie pre mládež, ale tu mladí veľmi nejavili záujem. Boli trochu hanbliví, aj keď s niektorými sa nám podarilo nadviazať priateľské kontakty. Zato detí chodilo neúrekom… boli veľmi spontánne a oslovovali nás „ujčok“ a „tetka“… Ústrednou témou katechéz bola myšlienka „Klaňanie sa Bohu vo sviatostiach“. Jednotlivé stretká boli vždy dopĺňané piesňami „ukazovačkami“, rôznou dynamikou (napr. modelovanie z hliny) a športovými aktivitami. Niekedy bolo dokonca veľmi zábavné učiť rumunské deti slovenské pesničky. Pán farár Kubaľak z Alešďa nám pomohol zorganizovať viaceré akcie, napr. „posedenie“ pri kotlíkovom guláši i výlet do historického mesta Kluž.
Myslím, že sme sa z Rumunska vrátili bohatší o skúsenosť nezištnej lásky a obetavosti prejavenej v ľuďoch, s ktorými sme sa stretávali; slobodnejší v ochote dávania a služby, preniknutí duchom jednoduchosti a obdarení úprimnosťou a vďačnosťou detí za každý deň strávený s nimi.
Takže – milí moji Rumuni, uvidíme sa o rok. Ciao, ne vom vedea la anul!
.

Budoi (Bodonoš)
(Monika Kaššovicová, Jana Krátka, Stanislav Orečný, Michaela Horňáková, Radoslav Kottra)

Monika: Viete, aký je to pocit, keď vás niečo niekam ťahá? Takýto pocit som mala ja, keď sa hovorilo o Rumunsku. Dnes som veľmi rada, že z veľkej túžby sa stala skutočnosť a mala som možnosť navštíviť túto krásnu krajinu. Vrátila som sa z množstvom zážitkov a skúseností; často som zostala až dojatá, akí úžasní ľudia tam žijú. Sú ochotní dať vám aj to posledné, čo majú. Žijú síce skromne, ale to čo majú vo svojom srdci, sa nedá ničím nahradiť. Je to neuveriteľná srdečnosť a láskavosť. To je pre mňa také naozajstné svedectvo viery, ktoré prenášajú do svojich ťažkých, ale krásnych dní. Ďakujem Pánu Bohu, že mi umožnil ich spoznať, a tak mi pomohol zamyslieť sa aj nad svojím životom.

Pădurea Neagră (Čierna Hora)
(páter Gašpar Habara, Jana Ponechalová, Peter Líška, Mária Šeligová)

Janka: Na začiatku som mala z celej tejto akcie zvláštny pocit. Tešila som sa na Rumunsko, na ľudí, no obávala som sa, či budem schopná hovoriť o Bohu, budovať vzťahy a všetko, čo s tým súvisí. Prvé pohľady na ľudí, ktorí cestovali so mnou, boli veľmi príjemné. Usmiate tváre a očakávania. Nedočkavé pohľady Danky a Aďky boli povzbudzujúce. Začiatok bol veľmi príjemný a „duši lahodiaci“. No neskôr prišla realita. Dva týždne budovania vzťahov medzi nami. Bolo to veľmi ťažké, no zároveň veľmi potrebné. Pre mňa osobne to bol tiež jeden druh „misie“. A čo sa týka nášho hlavného poslania v Rumunsku? Celé ma to veľmi očarilo. Pohľad na každé jedno dieťa, mladého či dospelého bol tajomný a zároveň plný lásky. Deti sa s nami veľmi rýchlo zblížili a ja som cítila, že jediné čo potrebujú a čo im môžem hocikedy dať – bez nejakého teoretického a praktického vzdelania, som ja, ja osobne. Môžem im darovať seba a moju lásku. A oni to veľmi radi prijali. Keď si teraz spomeniem na ich oči (keď sme tam už boli zopár dní), na ich objatia a bozky, je to krásny a tu neopísateľný pocit. Môžem len potvrdiť, že keď človek dáva seba, tak sa mu to viacnásobne vracia. V Rumunsku som sa rozhodla darovať seba druhým, svoje srdce, svoju lásku… na pár dní. A Boh mi daroval omnoho viac. Daroval mi pokoj srdca, radosť a veľmi veľa priateľov. Priateľov, ktorí sa rozhodli tiež darovať svoje srdce a mať ho otvorené pre každého. Veľmi mu za to ďakujem; za to, že som to bola práve ja, ktorú si vyvolil za svoju dcéru a poslal ma tam, aby som ohlasovala jeho slávu a moc.

Sacalasău (Bajáš)
(páter Peter Vagaš, Dana Dorčáková, Martin Butkovský, Katarína Olšová, Ladislav Rydzyk)

Laco: Najviac ma prekvapili ľudia. To, aký život žijú, či už v chudobe, alebo v ich každodennej namáhavej práci. Popritom všetkom nezabúdali na Boha. Veľmi ma oslovila ich štedrosť. Vždy, pri každej našej návšteve sa snažili nám ponúknuť to najlepšie, čo doma mali. Nemyslia na to, že ostanú bez jedla, lebo vedia, že Boh im pomôže tak, ako aj oni pomáhajú iným. Všetku tú teóriu, ktorú som viac-menej u nás len počúval, tam som to živo mohol pocítiť. Nemajú nič a dávajú čo môžu.

Valea Cerului (Čerpotok)
(Daniel Köböl, Mária Lietavcová, Jozef Velgáň, Andrea Paulínyová)

Majka: Moja túžba ísť do Rumunska skrsla po návrate minuloročných „rumunských misionárov“. Ich radosť, nadšenie a úprimný smútok za tým, čo zažili, za ľuďmi, ktorých spoznali a vzápätí museli „opustiť“. Ale vlastne zostali stále spojení… A to som netušila, že možnosť stať sa misionárom príde tak skoro. Počas prípravy na našu misiu som prechádzala rôznymi fázami – od nadšenia až po pocit „nezmyselnosti“… Ťažko napísať niečo konkrétne o dvoch týždňoch strávených medzi rumunskými Slovákmi. Ťažko sa mi moje vnútorné pocity, zážitky, spomienky, „farby a vône“ formulujú do slov… Boli to dva týždne plné zážitkov, priateľstva, lásky, dobrosrdečnosti a pohostinnosti, Božej starostlivosti… Ale i ťažkých chvíľ pri budovaní spoločenstva, učení sa prijímať sa navzájom takí, akí sme, snahe rásť, prijímať Božiu vôľu… Na záver mojej nesúvislej výpovede by som chcela spomenúť pár vecí, v ktorých som sa aj vďaka Rumunsku utvrdila: 1. Nebojte sa, Boh je nad nami. 2. Naozaj všetko má svoj zmysel. 3. Boh nás všetkých povoláva byť jeho misionármi – hlásať jeho posolstvo svojimi životmi.

… a tu niekde končia; vlastne len na papieri. V našich srdciach, pozdvihnuté a zvečnené modlitbou, pokračujú ďalej. Chceme ti preto drahý brat, milá sestra zo srdca poďakovať za každý, i ten najmenší dar, modlitbu, úsmev, obetované pre ľudí v Rumunsku i za nás – „malých misionárov“. A spolu so sv. Terezkou chceme hovoriť: „Sme veľmi malé duše, ktoré môžu Bohu ponúknuť len veľmi malé služby.“

pripravil Radoslav Kottra SVD