Mission possible- misia je možná. Motto tohtoročnej misijnej skúsenosti v Rumunsku. Ale nielen o tom to bolo. Podstatné je, aby misia a poslanie, ktoré je v nás prinášalo ovocie v každom dni. Nielen tam, kde sme mali možnosť stráviť krásneho dva a pol týždňa, ale naďalej tam, kde bol každý postavený- v škole, v rodine, v zamestnaní, vo vzťahoch,…

Misia je možná….
….odišli sme z Rumunska. Presne 18.augusta sme všetci prišli na Slovensko. A misia sa skončila….čo teraz?
Misijný tím v Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave začína pomaličky nový školský rok. Lenže to, čo prežil počas leta sa nedá len tak zabudnúť…a preto aspoň pár riadkov o tom, čo bolo.
Začalo sa to tým, že sme sa každý prihlásili na prípravné stretnutia. Najskôr nás bolo okolo 40, ale časom sa to trošku upravilo a zostalo nás menej. Prvé prípravné stretnutia boli spoločné, kde sme sa zoznamovali a mali čas si premyslieť svoje ,,áno“ pre misiu.
Keď sme sa rozdelili do tímov, začali sa pripravovať katechézy a stretká, ktoré sme mali potom na misii využiť v práci s ľuďmi. Pracovali tri tímy: detský- pripravoval katechézy o desiatich Božích prikázaniach, mládežnícky a tím pre dospelých pripravoval tému svätej omše. Propagačný tím riešil technické veci okolo propagácie a hľadania sponzorských vecí. V nedeľu Najsvätejšej trojice sa malo rozhodnúť, kto pôjde na misiu a do akej dedinky dostane misijné určenie. Vytvoril sa tím 20 mladých ľudí. A samozrejme- nechýbal ani kňaz. Z rehole Verbistov sa k nám pridal novokňaz vdp. Michal Marhefka.
30. júla sme odchádzali. Bez očakávaní, bez vlastných predstáv, s naším ,,áno“ pre misiu a pre službu dať sa do rúk Božej prozreteľnosti. Do Rumunska sme dorazili večer a nasledoval náš spoločný program.
Prvé dni sme trávili všetci spolu v internáte v Bodonoši…20 mladých ľudí a novokňaz Miško. Doriešili sme nejaké veci ohľadom organizácie, spoločné modlitby, rozhovory, sprcha, o ktorú boli niektorí ukrátení nasledujúce týždne. V nedeľu sa každý vydal smerom, aký mu bol určený- sedem ľudí zostalo v Bodonoši, novokňaz Miško a 6 členov posádky sa vydalo do dedinky Bajaš a siedmi bojovníci do dedinky Derna
Prvé okamihy boli zaujímavé. Vlastne sme sa snažili zistiť v dedinách, čo máme, čo nemáme, ako sa zabývame, kde sa bude variť, či máme aspoň latrínu…
Na Dernej nás ubytovali v jednej miestnosti, ktorá patrí materskej škole. Druhá- menšia bola komôrka, kde sme si neskôr odkladali veci.. buď naše jedlo, alebo sušiak či vaničku. Hneď o stenu vedľa sme mali krásny kostolík- teda jedna miestnosť, kde prebýval náš Pán Ježiš. Ten nás riadil priamo zo svojej izbičky. Keď bolo najťažšie, bežali sme k Nemu.
Prvé bolo potrebné zistiť, ako sme na tom s vodou. My v Dernej sme mali jednu točku na vodu vonku v múre od susedov, odkiaľ sme si mohli brať vodu. Varili na platničke, ktorá nám zohriala vodu za 45 minúť ,no po čase nám pán farár doniesol plyn a tak sme si potom varili aj na plynovom variči…čo bolo oveľa viac super. Najkrajšie bolo kúpanie- luxus bol, keď sme sa osprchovali v Bodonoši v studenej sprche. .My sme sa totižto v Dernej kúpali vo vaničke- boli to krásne zážitky, keď chlapci išli hrať futbal a my- dievčatá- sme sa dali do plaviek a sedeli vo vaničke s desiatimi litrami vody.
Na Bajaši bývali v škole. Bývalo sa tam v troch miestnostiach a v jednu si pekne upravili ako kuchyňu. Varilo sa na platničke a spolu s pohostinnosťou miestnych ľudí sa našlo každý deň dosť jedla pre každého. Vodu čerpali zo studne a keďže na Bajaši mali hneď pred bránkou potok, kúpanie bolo v potoku. A niekedy aj s deťmi, či len tak na naháňačky, keď bolo veľmi teplo.
V Bodonoši bol ,,luxus“. Bývalo sa tam v internáte, sprcha, kuchyňa, jedáleň, veľké priestory, ihrisko…
S deťmi a ich rodinami a celkovo s obyvateľmi slovenských komunít na severozápade Rumunska sme trávili toľko času ,koľko sme mohli. Nie vždy sa to darilo všetkým, pretože sme si museli aj uvariť, oprať a podobné ,,technické” záležitosti.. ale predsa…
Našim ,,poslaním” bolo robiť stretká: doobeda sme mali stretko s deťmi. Deti boli veľmi jednoduché, často sme ich zaujali už len svojim oblečením, a najmä ich zaujali batohy na turistiku, ktoré sme mali. Keď sme išli na posledný výlet, boli nimi takí ohromení, že sme im jeden požičali ,aby ho mohli niesť a pobaliť si do neho veci.
Na stretkách sme mali byť dve hodiny…často sme však s deťmi boli aj viac času. Piesne, hry, ukazovačky, tance, divadielka,… všetko naplnené radosťou a láskou, ktorú treba prežiť, aby človek pochopil, čo znamená stretnúť lásku tvárou v tvár. A práve láska nás spájala. Všetci sme sa tešili na stretká a nakoniec aj sami deti vymysleli jedno stretko. My animátori boli sme prekvapení, akú fantáziu využili a akú trasu a úlohy nám v lese vymysleli- mali sme veru čo robiť, aby sme to zvládli.
Poobede sme robili stretká pre mladých. Ich veková hranica bola cca 12-18 rokov, čo bola dosť široká škála a tak sme niekedy veru mali čo robiť, aby sme ich všetkých zaujali a prebrali tému, ktorú sme mali naplánovanú. Nebolo to však prvoradé- podstatne bolo dať im čas a priestor na to, aby mohli čas stráviť s nami a tak sa obohatiť o niečo nové, o niečo iné a viac spoznať Boha prostredníctvom aktivít a katechéz. Na našich mládežníckych stretkách sme preberali tému sv. omša. Počas 6 stretnutí sme rozobrali jednotlivé témy, hrali sa rôzne hry, smiali sa a viac sa spoznávali. Vytvorili sa medzi nami krásne putá a priateľstvá, ktoré zostanú aj napriek vzdialenosti.
Mladí ľudia sú tam podobní tým našim- majú mobily, radi si počúvajú hudbu a moderné pesničky….napr. keď hral jeden chlapec futbal, tak počas celého zápasu behal s mobilom vo vrecku a mal zapnutú hudbu. Tieto deti možno v obmedzenejšej miere poznajú internet, či mobilné vymoženosti ako my, ale majú väčšiu možnosť ísť do prírody, behať po lese, hľadať huby, ísť s kravami na pole, alebo tráviť čas jednoduchými dedinskými činnosťami. Často som to považovala za jednu z vecí, v ktorej majú výhodu oproti dnešnému modernému svetu. Majú to síce ťažšie a nemajú taký veľký výber povolaní a možností štúdií, ale majú oveľa väčšiu možnosť vnímať krásy sveta, prírodu, vedia sa zastaviť a uprieť svoje vnútro na skutočné hodnotné veci okolo nás. Mladí nás naučili pozerať sa na svet tiež inak. Mňa osobne oslovovalo, ako sa snažili učiť, čítať knihy. Bolo krásne pozorovať čistotu ich sŕdc a krehkosť ich vnútra. Vedeli nás zaujať svojimi odpoveďami ,prekvapiť štedrosťou a chápavosťou.
Večer bolo stretnutie so staršími ľuďmi. Väčšinou prichádzali mamy detí alebo staršie panie. Rozprávali sme sa tiež s nimi na tému sv. omše- chceli sa dozvedieť viac a vedeli, že my- mladí- im môžeme ponúknuť nielen vedomosti, ale aj aké také skúsenosti z nášho iného sveta. Oni nám zase hovorili o ich živote, predávali nám múdrosti, ktoré čerpali nie z kníh, ale z každodennosti, ktorú počas rokov prežívali. Často nás ohromovala ich úprimnosť a bezprostrednosť. Vedeli sa vyjadriť priamo, úprimne a pritom veľmi hlboko. Zasypávali nás láskou a pohostinnosťou, ponúkli nám miesto aspoň na čas vo svojom živote. Úžasné bolo ako sa vedeli podeliť aj s tým málom, ktoré mali. Vlastnili malé políčko, na ktorom si dopestovali zemiaky, rajčiaky, zeleninu, chovali kravy, husy, sliepky,.. a nám priniesli aspoň kúsok z toho, čo mali. Vďaka nim sme mohli aj my premýšľať o tom, akí sme my.
Krásne boli prekvapenia pohostinnosti ľudí. Nie raz nám jedna teta navarila obed a poslala svoje tri deti s hrncami ako trpaslíkov ku nám, raz prišla pani učiteľka zo školy a priniesla tanier palaciniek inokedy sa zastavil neznámy ujo a podal nám tri litre mlieka, potom zase ďalší ujo, ktorý doniesol slaninu, a inokedy zase iná teta nás pozvala priamo ku nej domov na obed. To nás prekvapovalo- ako nás ľudia prijali a štedro nás obdarovali aj napriek tomu, že sme ich o nič nežiadali. Prekvapením boli tiež dve svadby, na ktoré sme boli pozvaní a to všetkých 21 členov. V nedeľu sme boli pozvaní na obed k úžasnej rodinke, ktorá nás krásne slávnostne pohostila a pripravila nám štyri chody jedál. Nám veru všetkým chutilo a ničím sme nepohrdli.
Zážitky sú nezabudnuteľné- Petriš- vršok a pár domčekov nad dedinkou Bajaš. Tam sme sa vybrali vo štvrtok na spoločný výlet. V predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie sme spoločne odovzdali naše hriechy a všetko na kríž, napísali sme svoje darovanie na papierik a pribili ho na kríž. Počas cesty sme sa pomodlili krížovú cestu a večer symbolicky naše hriechy odniesol plameň Lásky, plameň ohňa. Večer sme mohli obdivovať krásny západ slnka a súčasne na druhej strane východ mesiaca na oblohu. Bolo to nádherné a myslím, že pre nás to bol nezabudnuteľný moment- lúka, ticho, tma, horiaci oheň, tancujúci ľudia okolo ohňa v rytmoch Afriky….to sme boli my.
Myslím, že počas misie v Rumunsku sa udialo veľa zmien. Najmä v nás a v našich vzťahoch. Niektorí zistili svoje povolanie, niektorí sa v ňom viac utvrdili, začali bojovať so svojimi problémami ešte viac ,viac hľadať Boha, či dostali odpovede na rôzne otázky z ich vnútra. V iných sa začali hojiť rany, ktoré boli doteraz skryté, utvorili sa nové priateľstvá a kamarátstva, v ktorých sa zakorenil duch otvorenosti a lásky k druhému, vytvorili sa medzi nami putá, ktoré určite pretrvajú. Vytvorili sa priateľstvá s ľuďmi z Rumunska, s ktorými síce nie sme deň čo deň, ale spájame sa s nimi v srdci a myslíme na nich. Myslíme na deti, ktorým sme sa snažili dať Boha cez seba, naše myšlienky utekajú tam, kde sme mali možnosť viac načerpať pre život a pre seba, ako dávať…
Veď už teraz vidíme, čo sa deje- píšeme si maily, dohadujeme sa, kedy sa stretneme, píšeme si spomienky a delíme sa o nádheru, ktorej sa nám tam dostalo a čítame o tom, čo sme mohli prežiť a čo nám teraz možno trošku chýba. Prežili sme toho skutočne veľa. Niekto by mohol povedať, že dva a pol týždňa je málo, ale pre nás to bol čas, kedy sme mali možnosť naučiť sa viac o Bohu, o sebe, stretnúť Lásku v inej podobe a dať sa do rúk toho, ktorý všetko riadi presne tak, ako to má byť. Svedčia o tom nielen naše výpovede, či fotky, ale najmä naše životy, ktoré sa veríme zmenili a nabrali novú silu vykonávať misiu v každodennom živote. Aby misia bola možná v každodennosti tam, kde je teraz každý z nás na svojej ceste života.
Práve to je pre nás kresťanov výzva, aby sme misiu konali aj naďalej- v našich vzťahoch a v tom, čo je do nás každého vložené. Vážme si, čo máme, že máme domov, rodičov, priateľov, dom, záchod, sprchu,.. …a ďakujme Bohu za to, čo nám dal a dáva prežiť a zažiť počas tohto času. Všetkým prajeme požehnanú misiu v každodennosti.
Petronela Šatková