Rok 2OO3:

P. Ondrej Pešta, SVD: Som rád, že som mohol byť a žiť pár dní zo svojej životnej cesty spolu so Slovákmi v Rumunsku. V Rumunsku som už raz bol. Bolo to pred dvoma rokmi, keď tam skupinka študentov – tiež z UPC v Bratislave – pomáhala pri renovácii kostola v Bodonoši. Vtedy som ich na záver ich pobytu prišiel odviesť ako šofér. V podstate som tam bol len dva dni, ale viesť týchto mladých ľudí domov na Slovensko a počúvať ich bolo pre mňa zážitkom. V podstate už vtedy sa vo mne zrodila túžba navštíviť Rumunsko ešte raz. Táto túžba sa mi splnila toho roku ako novokňazovi a považujem ju za jednu z veľkých milostí, ktorú som získal. Ešte dva týždne pred odchodom do Rumunska som nevedel, že to budem práve ja, ktorý má ako kňaz sprevádzať študentov na ich misii. No keďže kaplán z UPC nakoniec nemohol ísť, vystriedal som ho ja.
Mojou úlohou bolo sprevádzať študentov v ich práci a predovšetkým podporovať ich duchovne. Býval som v Boromlaku na fare a zastupoval som tamojšieho pána farára, ktorý bol odcestovaný. Ku kostolu v Boromlaku patrí aj druhá dedina – Varzar, v ktorej tiež žijú naši krajania. Kostol s farou je na kopci, akoby na hranici medzi obidvoma dedinami. Keď som slúžil sv. omšu v tomto kostole a boli otvorené hlavné vchodové dvere, mal som pred sebou celý kraj. V pozadí sa črtali hory vysoké asi ako náš Slovenský raj. Ráno sme si na schodoch do kostola robievali meditáciu. Odtiaľ sme mali nádherný výhľad. Takto sme deň čo deň vkladali do našich modlitieb všetkých obyvateľov tohto kraja i tých, s ktorými sme sa mali počas dňa stretnúť. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, cítim teplo lúčov vychádzajúceho slnka, ktoré sa zlievalo s lúčmi Božej lásky ukrytými v Božom slove. Toto Teplo nám bolo posilou počas celého dňa a toto Teplo sme sa snažili rozdávať aj iným…
Náš program bol bohatý: návštevy rodín, starých a chorých, katechézy o sviatostiach s deťmi a mládežou, okrem toho sme pre nich pripravovali súťaže, hry, výlety, diskusie na vážne i menej vážne témy. Sv. omše som okrem Boromlaku slúžil na rôznych miestach: v Bodonoši u našich sestričiek, v Čerpotoku, v Bajaši, na Petriši, v Bystrej i v Markaseku. Stretol som veľa ľudí, vzniklo veľa nových priateľstiev. Neviem, či som im dal toľko, koľko dali oni mne. Osobne som cítil potrebu byť čo najviac s týmito ľuďmi, stretávať sa s nimi a počúvať ich…
Osobitným zážitkom pre mňa bolo, keď sme prechádzali rómskou osadou v Boromlaku, cez ktorú sa obával ísť aj náš domáci sprievodca. A hoci sme nerozumeli, títo Rómovia sa nám snažili rozprávať o svojich problémoch… V Markaseku po sv. omši nás obkolesili naši krajania, poväčšine už starší, a každý z nich sa chcel s nami zvítať, podať ruku a porozprávať. Mal som pocit, že títo ľudia v nás vítajú svojich synov a dcéry. Podobnú skúsenosť som mal všade, kde som mal možnosť byť. Ľudia sú tu veľmi pohostinní. Ich život je častokrát jednoduchý a tvrdý, no o to mäkkšie sú ich srdcia.
Pri návštevách chorých som sa stretol aj s veľkým utrpením a biedou. Jediné, čo som mohol tu priniesť bol sviatostný Kristus a s ním nová nádej a povzbudenie. Pri návšteve asi dvanásťročného telesne postihnutého Jožka v Starej Huti s veľmi obmedzenými možnosťami na pohyb (neviem, či má nejaký vozík???) som obdivoval jeho prehľad vo svete športu – hlavne hokeja a futbalu. Pre mňa bol tento malý chlapec ozajstným povzbudením, a to predovšetkým pre radosť, ktorá z neho žiarila.
Myslím, že takým najväčším ovocím našej misie sú spoločenstvá, ktoré sa nám podarilo vytvoriť. Týka sa to nás ako misionárskeho spoločenstva. Väčšinu študentov, ktorí sa na tejto misii zúčastnili som osobne nepoznal, alebo poznal len tak z videnia. Hoci každá skupinka bola v inej dedine, to naše misionárske spoločenstvo sme sa snažili udržiavať predovšetkým v modlitbe jeden za druhého. Na stretkách s deťmi a s mládežou bola vynikajúca atmosféra. Som rád, že sa nám podarilo vytvoriť spoločenstvá, kde sme sa dokázali deliť nielen s palacinkami, ale najmä s našou vierou v Ježiša, s našimi snami a túžbami, bolesťami a radosťami…
Teraz sa cítim všetkými týmito ľuďmi obdarovaný. A chcem byť vďačný za ten dar, ktorým sa osobne pre mňa stali. Predovšetkým v modlitbe s prosbou o ich požehnanie. A chcem byť vďačný aj všetkým, ktorí nás podporovali akýmkoľvek spôsobom. Najmä Univerzitnému Pastoračnému Centru sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave, Spoločnosti Božieho Slova (SVD) i Kongregácii Služobníc Ducha Svätého (SSpS), pod záštitou ktorých sa táto akcia mohla uskutočniť. Ďakujeme tiež všetkým ostatným sponzorom, ktorí prispeli školskými pomôckami a hrami pre deti.

Sr. Marta Andraščíková, SSS: Ani presne neviem, prečo som chcela ísť do Rumunska. Pamätám si minulého roku, keď sa Vladka vrátila a delila sa so svojimi zážitkami, tam kdesi vo mne sa narodila túžba ísť do Rumunska na misie. No rok bežal so svojimi radosťami a ťažkosťami a ja som sa spamätala dosť neskoro. Bola som zaradená medzi náhradníkov a šanca nebola až taká veľká. Vtedy som sa začala aj intenzívnejšie modliť za tú cestu a ľudí v Rumunsku nehľadiac, či sa tam dostanem, alebo nie Dva týždne pred odchodom som sa dozvedela, že môžem ísť. Veľmi ma to potešilo. Keď sme tam išli nemala som žiadne špeciálne očakávania. Vedela som , že jednoducho tam chcem byť s týmito ľuďmi, žiť niekoľko týždňov s nimi ich život, a na druhej strane ponúknuť im to čo viem. Dostala som sa do dedinky Boromlak. V sobotu popoludní nás tam odviezla sr. Mária. Na fare nás privítal Onti, ktorého p. farám poveril spravovaním fary v čase jeho neprítomnosti. Prvé dva dni sme tam boli dve. Zuzka a ja. Ďalší naši misionári prišli v pondelok večer. Martina a páterko Ondrejko. V nedeľu sme sa im predstavili na sv. omši a dohodli si na popoludnie stretnutie s deťmi a večer s mladými. Tak to potom šlo každý deň, no predsa bol každý iný.
A teraz trochu inak. V Rumunsku nás privítala prekrásna krajina, kopce a lúky stráne , polia. Mala som pocit , že na poliach má všetko presne svoje miesto a dávno zabehaný poriadok. Polia sa od seba oddeľovali medzami. Horšie to bolo z cestami. Cez dedinu prechádzala jedna asfaltová cesta, potom všetky ostatné uličky a cestičky boli poľné. V Boromlaku sme bývali ako to domáci pomenovali na “svätom kopečku”. Kostolík sa nachádzal asi 20 minút od dediny Varzari a na konci dediny Boromlak. Priamo z kostola sme mali výhľad na prekrásnu prírodu. Našu misie sme začali so Zuzkou v nedeľu, keď sme zišli do Varzari. Onti nám robil sprievodcu a oboznámil nás s dedinou, s tým kde čo je, kde kto býva. Stretli sme sa aj s niektorými ľuďmi, okúsili ich štedrosť a pohostinnosť. Rozhodli sme sa, že počas týchto dvoch týždňov sa budeme venovať nie len deťom a mladým, ale že navštívime aj rodiny a starších ľudí. Dopoludnia sme s snažili ísť do rodín, byť tam s nimi a zapojiť sa do bežného dňa, ktorí oni prežívali. Niekedy sme zberali slivky, niekedy prali, inokedy spolu rozprávali a počúvali ich životné radosti ale aj ťažkosti, modlili sa spolu. Ondrej vysluhoval sviatosti a prinášal Ježiša.
Celý ten kraj mi pripadal veľmi pekný a pripomínal mi domov. Som z dediny, ktorá leží v údolí Čergovského pohoria. Musím sa priznať, že na otázku ľudí ako sa tam cítim som im bez váhania odpovedala” ako doma”. Je pravdou, že u nás sa už takto nežije, málo ľudí sa venuje poľnohospodárstvu a chovania domácich zvierat v takom množstve ako oni. No je to pochopiteľné, Slováci v Rumunsku tam z toho žijú. Ľudia boli k nám veľmi milí, pohostinní, cítila som z nich úctu. Keď vedeli, že k ním prídeme tam nám chceli prichystať to najlepšie čo mali. Dni bežali a mi sme sa viac s nimi zoznámili. S deťmi sme sa hrali, spievali, vyrábali si všakovaké veci, modlili sa spolu. Večer s mladými sme hovorili o ich túžbach a snoch , o bolestiach ktoré prežívajú. Modlili sme sa jeden za druhého.
Hlavou mi stále bežalo, čo znamená byť misionárom. Cez ten čas som to mohla prežiť sama na sebe. Videla som mnohé veci, ktoré oni robia, a keď si spomeniem na svoje detstvo aj u nás babka to tak robila, ale my to robíme už inak. No to moje poznanie možno jednoduchšieho spôsobu alebo kvalitnejšieho sa im nedá nanútiť, všetko chce čas. To čo ľudia potrebujú nech sú kdekoľvek a akokoľvek vyspelí alebo zaostalí, je Láska. Veľa sa o tom možno píše, hovorí, no ja som to zažila na vlastnej koži. To čo po nás skutočne zastáva je, že toho druhého prijímame taký aký je a on to prijatie cíti a vie, že je presne taký aj milovaný. Veľmi som sa snažila zísť k nim , aby sa nijako necítili ponižovaní, stretnúť sa s nimi na ich úrovni, tam ich vypočuť, byť tam s nimi, vložiť ich večer do modlitby. Nesnažiť sa ich nijako meniť ani, nič hneď zlepšovať, nechať tomu všetkému čas. Toto je aj môj najhlbší zážitok ako k nám prichádza Boh, ako nás rešpektuje a pomaly tempom , ktoré zvládneme pozýva vyššie. Tu som vlastne pochopila že misionárom môžeme byť kdekoľvek, ak sme otvorení a chceme prinášať Ježiša ľuďom. Presne s tým istým princípom prijímania, objímania, akceptovania, pozdvihovania, to všetko v dôvere a láske. Ľudia sa mi vryli do srdca, teraz som ďaleko ale prinášam ich v modlitbe pred Boha.
Chcela by som poďakovať aj všetkým , ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k tomu, že sme ta mohli ísť ( za autá, pomôcky pre prácu s deťmi, sladkosti, knihy a hlavne za modlitby. Ďakujem vám všetkým za každodenné sprevádzanie v modlitbe a v bežných denných obetách

Danka Dorčáková: Hneď po príchode, sa nás ujali sestričky SSpS. Sestra Mária s nami sedela pri stole a rozprávala o situácii v Bodonoši, na Bajaši, v Čerpotoku a Boromlaku. A jedna z vecí, ktoré spomenula bola: “Ľudia sem prichádzajú s veľkými očami: waw misie! Čo je to misia? Každodenný život, žiť s ľuďmi, myslieť ako oni, cítiť…” Význam týchto slov som pochopila asi tretí deň pobytu na Bajaši, pri varení sáčkovej polievky, zarazená “všednosťou” jednotlivých dní…
Celé misie sa opäť končili (teda aspoň pre mňa) slovami sestry Márie: “Keď ste ich raz stretli, už sa ich nezbavíte” – je to zodpovednosť. Vy ste za nich zodpovední… Uvedomenie nastalo doma, keď sa mi spomienky i modlitby neustále vracali na Bajaš k ľuďom, ktorých živé obrazy nosím stále vo svojom srdci. Skutočne príjemné bremeno a sladká zodpovednosť…