Chcela som začať nejako nezvyčajne, ale asi to teraz nepôjde J. Už sa stáva tradíciou, že sa skupina mladých z bratislavského UPeCe vydáva na návštevu k rumunským Slovákom. Ani toto leto nebolo výnimkou. Trocha nezvyčajný bol tentokrát termín našich misií, pre ktorý sme sa rozhodli kvôli Svetovým dňom mládeže v Madride.

Všetko sa to teda začalo už na začiatku júla (teda..prípravy bežali už celý letný semester, ale mám na mysli samotné misie). Ja som šla do Rumunska už po štvrtýkrát, ale opäť to bolo iné. Tentokrát som išla ako vedúca celého tímu, a teda tie pocity boli opäť o niečom inom, veď si viete predstaviť. Pôvodne sme mali odchod naplánovaný na štvrtok-7.7.2011, ale potom sa vyskytli menšie komplikácie a jedno auto muselo odísť už v utorok-5.7.2011. Týmto autom som šla ja, pán šofér a ďalších 7 spolumisionárov. Išli sme kvôli tomu, že sme tento rok vybavili misie do novej dediny – Varzaľ a potrebovali sme tam zariadiť nejaké veci. Naša misia sa teda začala o dva dni skôr.

Vo štvrtok sme sa, po šťastnom príchode aj ostatných áut, stretli všetci v Bodonoši. Bolo nás spolu 24 (po 6 ľudí do 4 dedín). V piatok sme porozdeľovali materiály do dedín, spravili sme veľký nákup potravín v Oradei a popoludní sme sa vybrali na už tradičnú prechádzku v okruhu Bodonoš – Bajaš – Derna. Obzreli sme si teda tieto tri dedinky. Vo Varzali sme neboli, lebo ten bol trochu ďalej.

V sobotu sme sa rozišli do svojich dedín a tu začala už naozajstná misia pre každé malé spoločenstvo osobitne. Ja som opäť šla do Derny. Prvou dôležitou vecou bolo zariadiť a zútulniť si naše príbytky, vybaliť veci. V sobotu sme naozaj zaspávali dobrým spánkom.

Ako sme sa mali počas tých dvoch týždňov? Každá dedina prežívala čas inak…ale myslím, že nebudem klamať, keď poviem, že nám bolo výborne. Vytvorili sme také malé „rodinky“. Našou hlavnou náplňou boli stretká pre deti a mladých, navštevovali sme rodiny, každý deň sme mali sv.omšu, varili sme si, prali veci…a tak… .

Je ťažké jednoducho opísať, čo človek prežíva počas dní strávených v Rumunsku. Pre mňa štvrté misie ma určite opäť utvrdili v tom, že to všetko má zmysel. Ľudia si tam už na nás zvykli a je úžasné vidieť, ako sa tešia, keď znova prídeme. To je jedna vec, ktorá ma napĺňa-ľudia, ktorých tam stretávam. A druhá vec je pokoj – tento rok som to obzvlášť cítila. Ani nie priamo v Rumunsku, pretože som tam mala dosť starostí. Ale po príchode domov som mala v duši taký pokoj ako asi ešte nikdy.

Naša misia sa skončila v pondelok – 25.7.2011, keď sme sa vydali na cestu na Slovensko. Ako sa však vraví..kde jedni končia, iní začínajú…tak toto platilo aj pre nás. Totiž, v nedeľu (24.7.) prišla ešte posledná partia siedmich misionárov, ktorí sa vydali do Gemelčičky.

Návrat domov bol ako vždy sprevádzaný všelijakými pocitmi. Ja som o svojom pocite pokoja už písala, no bolo to všetko spojené aj s miernymi tráviacimi ťažkosťami, čo sa ale rýchlo upravilo. Spomienky však navždy ostanú hlboko v srdci. Už teraz sa teším na ďalší rok, i keď ešte neviem, či bude s mojou účasťou. Verím však, že pre tých, ktorí do Rumunska pôjdu to bude nezabudnuteľný zážitok.

Veronika Ilovská