Vo štvrtok deň pred odchodom na naše misie do Rumunska sme sa všetci stretli v bratislavskom UPeCe-čku, kde spoznali tých spolupútnikov, ktorí boli pre nás ešte vtedy neznáme tváre. Spolu sme išli dve skupiny, ktoré boli rozdelené do dvoch neďaleko vzdialených dedín Derna a Bodonoš. V piatok ráno sme vyrazili v dvoch autách (5 a 9 miestnymi). Cesta trvala síce dlhšie, ale keďže sme išli viacerí, tak nám ubehla celkom rýchlo. Po príchode do Rumunska sme mali kratšiu prechádzku, aby sme spoznali prostredie, v ktorom sme nasledujúce dva týždne strávili. Na druhý deň sme sa rozdelili s druhou skupinou a s mojimi „spoludedinčanmi“(boli sme 2 chlapci a 4 dievčatá) sme sa vydali do našej dediny. Po príchode do Derny sme zistili, že v škôlke, kde sme pôvodne mali bývať spať nemôžeme, tak nás uchýlila jedna miestna rodina. Mali tri deti jedného najmladšieho chlapca a dve staršie dievčatá.
Víkend sme strávili spoznávaním okolia a miestnych ľudí (všetci boli veľmi milí a pohostinní najmä rodina, u ktorej sme spali). Zistili sme, že viacerí pochádzali zo Slovenska, prípadne prišli navštíviť svojich blízkych v Rumunsku. Cez týždeň bolo našou hlavnou náplňou organizovanie stretiek s deťmi a mládežníkmi. Detské stretká boli na hneď ráno, plné energie zo strany detí vo veku asi 5-12 rokov a nás vrátili do čias detskej radosti. Každý deň sme mali rôzne témy a cestovali sme po všakovakých planétach objavovať Božie kráľovstvo. Často sme hrávali vybíjanú a krútili sa na hojdačke. Po obede sme si mohli na chvíľu oddýchnuť po prípade si niečo zahrať, či pripravovať sa na ďalšie stretká. O siedmej bývala sv. omša, ktorú slúžil páter Martin, ktorí prišiel s nami na misie do vedľajšej dediny. Večer sme mali mládežnícke stretká, ktoré boli zamerané na otázky vo viere, ale aj každodennom živote. Často, keď nám zvýšil čas, tak sme hrávali obľúbené hry ako napr. ZOO, či Mestečko Palermo. V jeden deň sme boli aj s mladými na výlete na kláštore, kde sme bližšie spoznali ich a aj ich život doma.
Cez druhý víkend sme boli pozvaný na svadbu. Hrala tam živá hudba a ako sme neskôr zistili, prišli zo Slovenska. Často sme boli pozvaní miestnymi pohostinnými ľuďmi k nim domov na obed, či večeru a tak sme sa k nim mohli pri rozhovore priblížiť.
Na záver nášho pobytu v Rumunsku nám stretko detské stretko pripravili deti. Veľmi sme sa tomu potešili a deti ešte viac. Keď nastalo lúčenie, tak každému prišlo smutno za novými priateľstvami, ktoré sme s miestnymi, ale aj medzi sebou – „spoludedinčanmi“ naviazali. Náš cieľ ‚zanechať stopu‘ sa nám dúfam podarilo. Vo mne ostala stopa určite. Síce nie hmatateľná, ale spomienková a o to bola krajšia.
Karči