„Jediné, čo bude dôležité, keď odídeme, budú stopy lásky, ktoré tu po sebe zanecháme…“

(Albert Schweitzer)

Pamätám si, že raz sa u nás doma ocitol kalendár z ktorejsi misijnej krajiny. Do mojich zvedavých očiek hľadeli pochudnuté deti natŕčajúce prázdnu misku, na druhej sa na mňa usmievala banda kývajúcich chalanov… Hoci boli bosí, mali chudobné oblečenie a naokolo som nevidela jedinú hračku, v očiach im iskrila radosť, život, vďačnosť. Kdesi v tých jamkách, ktoré im zdobili líca, akoby sa na mňa usmieval sám Boh. A odvtedy som túžila ísť niekedy na misie… Túžila som stretnúť toho Boha s jamkami!

I tu v UPCečku máme možnosť realizovať sa v misijnom tíme a počas leta navštíviť rôzne dedinky v Rumunsku, kde sa snažíme domácim ozvláštniť leto. Avšak toto je úplne iný typ „misie“… Nikoho neobraciame na vieru, ohnivo neevanjelizujeme, nehráme sa na hrdinov… Skôr je to taká malá súkromná misia pre každého z nás. Je to možnosť, ako lepšie spoznať sám seba, svoje limity i svoje dary, ako vytvoriť tím a najmä skvelý čas pochopiť, že len život, ktorý žijeme pre druhých napĺňa, posúva, prináša zmysel…

Keď som sa dozvedela, že túto letnú príležitosť som dostala aj ja, skákala som až po strop od radosti. Zvláštne som cítila, že táto skúsenosť bude pre mňa nevyhnutná, že čosi ma tam ťahá, čosi tam Boh pre mňa má…

Prvá veľká výzva prišla, keď som si tak tíško obzerala svojich spolupracovníkov. Páni, hovorím si, každý sme taký iný, bude to klapať? Nebudeme si liezť na nervy, alebo nezlyhajú naše ľudské povahy..?

Pre to, aby sme sa mohli darovať druhým a fungovať, je vytvorenie tímu prvá a základná podmienka. Našu partiu zaujímavo dopĺňal a obzvláštňoval aj páter Janko Štefanec. Bohu vďaka, že i v našej originalite sme sa rešpektovali, pomáhali jeden druhému a mali zvláštne spoločný zmysel pre humor. Ten sa nám veru na misiách zišiel!

Rumunsko ma od prvých chvíľ prekvapovalo a vo vzduchu bolo cítiť, že nás čaká veľké dobrodružstvo! Keby som vtedy vedela, čo všetko nás ešte čaká…!

Našou primárnou úlohou bola práca s deťmi, mládežou i dospelými formou zábavných, ale aj poučných stretiek. Keď po prvom mládežníckom stretku decká navrhli, aby sme si zatancovali metlový tanec, musela som sa uštipnúť do ruky! 19-roční mladí chcú tancovať s metlou..? Neuveriteľné!

Podobné veci mi napadali i pri pohľade na vďačné drobce, ktoré sa na nás každé ráno tešili, mali radosť, keď sme s nimi šantili, kopali si loptu, hrali sa na skrývačku.

Tá obyčajná a nevinná detská radosť mi dodnes znie v ušiach a napĺňa dušu úžasom, ale i pokorou. Tie deti nás mali radi už len pre to, že sme… Áno, toto je láska!

Alebo keď nám úplne neznámi ľudia podali vajíčka, zemiaky, šišky. Majú zrobené ruky a láskavý pohľad, napadlo mi v mysli, keď som im podávala ruku. Mohli sme od nich veľa načerpať. A tak som roztvorila dlane a chytala do nich ich drobné príbehy, ale aj smútky, radosti, životné múdrosti, túžby…

Keď si dnes spomeniem na leto, v mysli sa mi vynorí slnko, detské úsmevy, nezbednosť, kostol na kopci uprostred dvoch dedín, západy slnka, ruženec pod hviezdami, ale aj spoločné spievanie slovenských ľudoviek s miestnymi, unavené nohy po jednej z tancovačiek, každodenné dobrodružstvá, miestny kňaz s jedinečným zmyslom pre humor, spontánnosťou a odvahou …

Chceli by sme aj vy zažiť cestovanie na odpust na traktore cez lesy, chytanie rakov v potoku, spánok pod myriadou hviezd, miništrovanie na omši i keď ste dievčaťom…?

Tak neváhajte a určite sa prihláste do misijného tímu!

Avšak potom to už bude iný príbeh..

Bude predsa VÁŠ…!

Anežka Šebová