Rumunsko 2007

Ani menšie zablúdenie v Debrecíne nám neprekazilo šťastný príchod do dediny Bodonoš. Nechýbalo srdečné privítanie a zvítanie sa s rehoľnými sestrami. Na tretí deň každý z nás dostal misijné určenie spolu s misijným krížom. Siedmi dostali misijné určenie v dedine Bajaš a šiesti v dedine Bodonoš. Dve dediny, dve veľmi odlišné skúsenosti, každá niečim výnimočná a obe krásne.

Tak ako Bodonoš tak i Bajaš sú takzvané slovenské dediny. Pozvaní Slováci sem prišli v druhej polovici 19.storočia. Za vyklčovanie ľubovlnej plochy lesa si mohli ponechať pozemok a drevo na stavbu domu. Ešte dodnes hovoria plynulo po slovensky.

Bodonoš

V Bodonoši sme boli ubytovaný na internáte hneď vedľa miestnej školy.

V prvý víkend v Bodonoši sme boli účastní na večných sľuboch, kedy sa všetci svätí spolu s nami tešili z tohto dňa. Pod holým a otvoreným nebom sr. Anna povedala Bohu svoje Áno naplnené láskou a otvorenosťou k jej Ženíchovi. Pán si jedných povoláva do zasväteného života a iných zase do manželstva. Príkladom toho bola aj svadba Hanky a ???, ktorá sa konala hneď týždeň na to. Vzájomná láska dvoch mladých ľudí tak mohla nájsť svoje naplnenie v Bohu. My ostatní, prítomní na tejto slávnosti, sme tiež niesli svoju časť zodpovednosti. V dnešnej dobe, tak náročnej na manželstvo a rodinný život, nemôžeme zabúdať na potrebu modlitby, vďaka ktorej rodina prináša svoje plody a rastie pred Bohom v láske schopná budovať otvorené vzťahy.

„..aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe..“ [Jn17,20-21]

Prevažnú časť svojej energie sme vkladali do „stretiek“ s deťmi, mladými a staršími. Neuveriteľnú otvorenosť detí, spontánnosť, jednoduchosť a prijatie sme zakúšali počas celého času s nimi. Najväčším zážitkom bol pre nich výlet k jazeru, kde sme sa dobre okúpali a potom zohrievali pri ohníku opekajúc to, čo sme si priniesli. Na mládežníckych stretkách prostredníctvom rozoberaných tém ( Ježiš Kristus, Sviatosť zmierenia, Čistota, Manželstvo…) doplnenými rôznymi dynamikami a svedectvami sme mali možnosť vidieť hĺbku vzťahu týchto mladých ľudí s Bohom, ich snahu nasledovať Krista nielen vtedy, keď je oslávený, ale aj keď kráča krížovou cestou. Aby sme si utrpenie Krista spolu s nimi ešte viac uvedomili, naša spoločná krížová cesta viedla do dedinky Petriš. Na sklonku dňa nechýbala svätá omša a spoločný večerný program pri ohni. Zaspávajúc pod holým nebom plného hviezd, ďakovali sme Bohu za nádherné počasie. A keď zrazu sem tam padla nejaká tá kvapka, zo spacákov sa len ozvalo: „Dôverujte Bohu.“ Lebo keď človek naplno dôveruje Bohu, Boh je akoby bezradný a s láskou k nám prichádza so svojimi darmi. V ten večer sme dostali dar teplej a pokojnej noci bez dažďa, akoby sme spali priamo v Božích rukách.

„Učte sa zo skúseností starších..“ Stretká so staršími mali skutočne podobu učenia sa od nich. Zdieľajúc sa s nami so svojimi skúsenosťami a zážitkami zo života, stávali sa pre nás pevnými majákmi na ceste do večnosti. Ukazujúc správnu cestu v dnešnom niekedy tak ťažko sa orientujúcom čase. Každé jedno stretnutie, či už s deťmi, mladými alebo staršími, bolo o dávaní a prijímaní – o prijímaní a dávaní.

„Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce“ [Jn4,37-38]

Prišli sme, nevediac, čo nás čaká.. Pán Ježiš rozdával lásku všade, kam prišiel, kde bol. Akoby sadil malé semienka lásky do sŕdc ľudí, nevediac, či z neho niečo vyrastie. Aj v nás bolo niečo zasiate a tak trochu dúfame, že aj my sme niečo zasiali do sŕdc ľudí. A už je len na nás, či semienko zahynie alebo sa oň budeme starať, aby niekedy v budúcnosti z neho vyrástol pevný strom odolávajúc búrkam každodenného života.

Bajaš

Tak ako v Bodonoši, tak i Bajašania spali v budove školy. Škola menšia, na prvý pohľad i menej komfortná, jediná prístupová cesta prašná, latrína drevená , tri izby prázdne a bez postelí, žiaden kohútik s tečúcou vodou. Druhým pohľadom sme však spozorovali pokoj, krásnu prírodu, obrábané polia a zrobených, ale štastných ľudí.

„To sa mi nechce“ od malých detí, ktoré sme stretávli každý deň okrem víkendu, nikdy nebolo počuť. Mnohé z nich prišli na stretko potom, čo boli ráno s kravami, a potom ešte na poli, a napriek, či práve kvôli tomu boli potom tak ohromne hravé a ako vravia profíci motivované. A my, mnohí usedení mešťania sme mali čo robiť, aby sme s nimi stíhali.

„Spytovanie svedomia, to sme už niekde počuli. Čistota, ehm…“ tak naša apoštolská ministáž bola aj vynikajúcou možnostou overiť si naše vedomosti o tom, v čo veríme. Po svedomitej príprave sme mali pripravených 6 katechéz a plán ako mladých priblížiť k základom osobného vzťahu k Bohu. Bajašskí tínejdžeri sú tým naším veľmi podobní. Možno o kúščik (ako hovoria) spontánnejší, otvorenejší a menej unudení.

Fascinujúca je štedrosť a priateľskosť týchto ľudí. My sme prišli ako misionári medzi rumunských slovákov, ale často sme mali pocit, že sú to oni, ktorí sú tí misionári a my tí slováci, čo sme sa prišli naučiť niečo o veľkodušnosti, pracovitosti, mužnosti a čestnosti. Preto sme z Bajaša odchádzali nielen so smútkom z rozchodu, ale aj s pocitom veľkej vďačnosti. A vďační boli i Bajašania, ktorí si veľmi cenia to, že tam už 5 rok prichádzajú mladí zo Slovenska.

Feri Kolek a Maťka Lešková

Rumunsko 2005

Bajáš

Do Rumunska sme išli bez toho, aby sme niečo čakali. Prišli sme tam hlavne kvôli tomu, aby sme dali niečo zo seba ostatným, ale pritom sme dostali oveľa viac, ako sme čakali.
Strávili sme tam 2 týždne spolu s tamojšími ľuďmi, prežívali sme s nimi ich jednoduchý každodenný život v krásnej prírode. Bol to čas milosti a spoločného rozdávania a darovania sa. Viem, že to znie ako
fráza, ale na to všetko, čo sme tam zažili, slová nestačia. Treba ísť, skúsiť a prežiť to naplno, a potom
nám každý dá zapravdu.

Laci Rydzyk & p. Ľudo Feja SVD, Feri Kolek, Terka Bučková , Anička Liptáková,

Petriš

Petriš je jedna z dedín, v ktorej boli tento rok misie. Mne ostal v pamäti ako hlúčik domcov, záhrad a viníc roztratených po grúňoch. Sú to lazy. Ľudia sú tu jednoduchí, nádherní a v niektorých miestach duše nedotknutí a divokí ako príroda Rumunska. Každá rodina sa stará o vinicu, na jeseň lisuje víno a páli pálenku, na ktorú sú právom hrdí. Keď prídete na návštevu, istotne vás ponúknu.

Misie na Petriši boli tento rok prvýkrát. Našou prvou a najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť spoločenstvo. S Božou pomocou sa to Katke (alias Katika), Monike (alias Nevesta), Veronike (alias Jašťurka), Jančimu (alias Cvrčko) a mne (alias Félix ) podarilo. Každý z nás sa snažil dať to najlepšie, čo mohol, ale zároveň musel prijať to, čo dostával. Veď o tom bolo naše spoločné delenie sa o vieru. Bola to práve modlitba, čo nás aj v kríze držalo pohromade. Každý z nás je iný a všetky naše schopnosti sa uplatnili. Či už pri práci, organizovaní dňa, hrách … Pri súťažiach sa z nás často stávali súperi, pri modlitbe priatelia, ba aj čosi viac ako sú priatelia. Niekedyboli stretká s deťmi vedené takou intenzitou, že nezainteresovanému človeku sa rozum zastavoval nad tým, ako sa dokážu 20-roční ľudia „vyblbnúť“ s hlúčikom malých detí.

Deň sme začínali modlitbou a spoločnými raňajkami. Prašnou poľnou cestou sme sa dostali k nízkym domčekom plných srdečných ľudí. V rozhovoroch bol častokrát vyobrazený ťažký život, ale aj radosti. Večer sme mali stretká s deťmi; ako všetky deti, radi sa hrali a spievali. Aj ruženec
so staršími bol pretkaný spevom a zakončený príjemným rozhovorom.

Zväčša nám varili domáci, ktorí nás prichýlili. My sme večer chodili na hotové. Teta Mlinarčíková varila ako stíhala. Bývali sme pozvaní i do iných rodín k prestretému stolu. Deti, našich neodmysliteľných pomocníkov, púšťala s nami, preto častokrát sama pásla kravy. Večerali sme ako jedna rodina. Spoločné večere nás s domácimi veľmi zbližovali. Jedlo, ktoré nás čakalo, pôsobilo častokrát cudzo. Ale každý z nás vedel, že je to to najlepšie, čo nám dávajú.

Na Eliáša, keď sa Pravoslávni modlia za úrodu, sa nám podarilo dostať na neďaleký odpust.Bol to zvláštny pocit vidieť, ako ľudia prosia počas bohoslužby, ktorej som nerozumel ani slovo.
Po bohoslužbe sú všetci pozvaní k stolom, kde dostanú polievku, kapustník a koláč. Kláštor, kde sa stoly nachádzali, zrazu ožil vravou pútnikov. Tajomné sestry, zahalené v čiernom, roznášali jedlo. Naši malí spoločníci nám ukázali kláštor, ktorý bol kedysi kaštieľom. Cestou späť sme si spravili ochutnávku piva. Nemajú ho zlé…:). Zažili sme omnoho viac, ako je tu spomenuté. Ale to až niekedy nabudúce.

V Rumunsku som sa veľa naučil, zažil a videl. Ale to čo si v sebe celý čas od príchodu z Rumunska nesiem, je kopec otázok. Ak sa chce človek spoznať, nech sa páči: Rumunsko čaká.

Aleš Smolka & Monika Pribelová, Katka Puškárová, Veronika Perečková, Janko Šutara

Alešď


Táto zostava dostala misijné určenie mesto Alešď, ktoré sa nachádza blízko známeho mesta Oradea. V porovnaní s ostatnými sme nezažili také pravé misijné podmienky, pretože sme bývali
na fare. Tu sme sa rozdelili do skupiniek. Jedna skupinka ostávala v Alešdi a mávala stretká v škole s deťmi a s mladými. Druhá skupinka – „lazáci“ – mávala stretká na lazoch. A tretia skupinka – „putovná jednotka pána farára“ – navštevovala slovenské rodiny a spolu s lazákmi pripravovali stretká pre rumunské deti.Celý ten čas v Rumunsku sme veľmi silne vnímali Božiu milosť a požehnanie, to, ako On cez nás konal a učil, povzbudzoval a objímal nielen domácich, ale aj nás. Oslovovala nás nielen ich pohostinnosť, skromnosť, jednoduchosť, pracovitosť, otvorenosť, ale aj krása prírody okolo nás.

Z Rumunska sme si odniesli veľa.A síce aj keď to, čo sme robili, bola možno iba kvapka v mori, práve táto kvapka dala zmysel aj nášmu životu.

Marika Čapeková & Janka Oceľová, Silvia Blašková, Marek Gregor, Betka Ochranková, Mirka Turcovská, Soňa Gondová, Lukáš Mikovíny, Janka Kopincová, Stelka Rozbeská, Štefan Priesol a náš šofér Ďuri Krošlák

Bodonoš

My – „Bodonošania“ – sa chceme s vami podeliť aspoň o pár krásnych momentov a chvíľ, ktoré sme prežili počas našich misií v Rumunsku.

V súčasnej spoločnosti prevažná väčšina ľudípachtí po materiálnom bohatstve, a tak sme sa stretali s názormi, že z dobrovoľníckej akcie nie je žiaden zisk a je lepšie ísť si zarobiť peniažky do zahraničia. Je síce pravda, že takto sme si svoje finančné konto nezvýšili, no duchovné bohatstvo, ktoré sme získali, neprevýšia ani všetky poklady sveta.

Naša 8 členná skupinka bývala na internáte v dedinke Bodonoš. Spoločne strávené chvíle sme si spestrili tým, že sme si každý deň urobili nejaký sviatok. Počas dvoch týždňov sme zažili Deň detí, kedy sme si pokreslili pehy po tvári, obedovali sme s podbradníčkami a lyžicu sme držali ako praví škôlkari. Počas Mikuláša sa zrazu ktosi vyšplhal cez otvorené okno dnu a predstavte si – bol to Mikuláš aj s dvomi čertmi, v podaní našich chlapcov. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo s tunajšími sestrami – misionárkami, ktoré boli (pre naše potešenie) za každú srandu. V deň našich Vianoc nám pripravili štedrú večeru a vyzdobili vianočný stromček, dokonca sme počúvali i koledy. Nechýbali ani medovníčky a darčeky. Okrem Veľkonočného pondelka, Dňa dievčat, CHBSvp a Silvestra sme mali aj pôstny deň, kedy sme boli len o chlebe a o vode. Silu vydržať nám pomáhali ružence a vzájomné povzbudzovanie. Večery sme si spríjemňovali vtipnými hrami a rozhovormi, no nie vždy, lebo sme bývali dosť vyčerpaní.

Deň sme začínali i končili modlitbou, ktorá nám veľmi pomáhala pri budovaní vzťahov. Počas dňa sme mali rozdelené služby – niektorí pripravovali stretká pre deti, pre mládež, iní varili a jeden mal
na starosti modlitby a zamyslenia vždy pred jedlom. Stretká s deťmi sme mávali poobede. Príbeh o Marcellinovi sme rozdelili na jednotlivé stretká a prerozprávali im ho formou divadla, čo ich očividne upútalo, lebo sa vždy tešili na ďalšie stretko. Učili sme ich piesne – ukazovačky a hrávali rôzne hry. Na poslednom stretku sme im spravili olympiádu v prírode, z ktorej sa veľmi tešili. S mladými sme mávali stretká večer. Chodili prevažne dievčatá, chlapci boli ostýchavejší. Postupne sa stávali otvorenejšími. Veľmi sa mi páčilo, keď sa odvážili modliť k Bohu nahlas vlastnými slovami. Z ich ďakovaní a prosieb k Bohu sme vycítili, že to nemajú ľahké a na našich stretkách sa im páči. Zorganizovali sme pre nich volejbalový či ping – pongový turnaj, opekačku, výlet k jazeru. Spolu s deťmi a mladými sme absolvovali krížovú cestu na Petriš, kde sme navštívili aj našich priateľov. Omše sme v Bodonoši nemávali každý deň, tak sme chodievali do miestneho kostolíka na modlitbu ruženca. Počas dňa sme navštevovali najmä starých opustených ľudí, ktorí nám radi vyrozprávali svoje ťažké životné príbehy. Keďže boli v tom čase v Rumunsku záplavy (našťastie nie v mieste nášho pôsobenia), chlapci chodievali pomáhať kopať kanály. Ľudia boli veľmi priateľskí. Mnohí nás len tak oslovili a pozývali nás na obed, oslavu narodenín či krstiny. Dokonca i na internát nám nosili mlieko či vajíčka. Veľmi nám pomáhala i miestna kantorka – Marka, ktorá nám, okrem iného, zabezpečila i kuchára, ktorý uvaril výborný guláš na rozlúčkovej zábave.

Naše misie neboli len jednostranným dávaním, dostali sme oveľa viac od ľudí, s ktorými sme sa stretali. Zažili sme tu skutočne živú prítomnosť Boha. Nedá sa to opísať slovami, musíte to zažiť.

Peťa Šlosiarová & Stanči Orečný, Radka Šestáková, Veronika Puškárová, Ondro Gogora, Katka Podstavková, Igor Kráľ, Danka Baloghová

A na záver len toľko: Nech Pán požehnáva životy tých, ktorí neváhajú obetovať svoj čas a úsilie pre dobro človeka, nachádzajúceho sa v akejkoľvek situácii, na ktoromkoľvek mieste.

„Dočítania“ čoskoro, pri ďalších spomienkach z misií; najbližšie už možno v ďalekej …. ale nepredbiehajme.

Spracoval: Radoslav Kottra, SVD