Ani menšie zablúdenie v Debrecíne nám neprekazilo šťastný príchod do dediny Bodonoš. Nechýbalo srdečné privítanie a zvítanie sa s rehoľnými sestrami. Na tretí deň každý z nás dostal misijné určenie spolu s misijným krížom. Siedmi dostali misijné určenie v dedine Bajaš a šiesti v dedine Bodonoš. Dve dediny, dve veľmi odlišné skúsenosti, každá niečim výnimočná a obe krásne.
Tak ako Bodonoš tak i Bajaš sú takzvané slovenské dediny. Pozvaní Slováci sem prišli v druhej polovici 19.storočia. Za vyklčovanie ľubovlnej plochy lesa si mohli ponechať pozemok a drevo na stavbu domu. Ešte dodnes hovoria plynulo po slovensky.
Bodonoš
V Bodonoši sme boli ubytovaný na internáte hneď vedľa miestnej školy.
V prvý víkend v Bodonoši sme boli účastní na večných sľuboch, kedy sa všetci svätí spolu s nami tešili z tohto dňa. Pod holým a otvoreným nebom sr. Anna povedala Bohu svoje Áno naplnené láskou a otvorenosťou k jej Ženíchovi. Pán si jedných povoláva do zasväteného života a iných zase do manželstva. Príkladom toho bola aj svadba Hanky a ???, ktorá sa konala hneď týždeň na to. Vzájomná láska dvoch mladých ľudí tak mohla nájsť svoje naplnenie v Bohu. My ostatní, prítomní na tejto slávnosti, sme tiež niesli svoju časť zodpovednosti. V dnešnej dobe, tak náročnej na manželstvo a rodinný život, nemôžeme zabúdať na potrebu modlitby, vďaka ktorej rodina prináša svoje plody a rastie pred Bohom v láske schopná budovať otvorené vzťahy.
„..aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe..“ [Jn17,20-21]
Prevažnú časť svojej energie sme vkladali do „stretiek“ s deťmi, mladými a staršími. Neuveriteľnú otvorenosť detí, spontánnosť, jednoduchosť a prijatie sme zakúšali počas celého času s nimi. Najväčším zážitkom bol pre nich výlet k jazeru, kde sme sa dobre okúpali a potom zohrievali pri ohníku opekajúc to, čo sme si priniesli. Na mládežníckych stretkách prostredníctvom rozoberaných tém ( Ježiš Kristus, Sviatosť zmierenia, Čistota, Manželstvo…) doplnenými rôznymi dynamikami a svedectvami sme mali možnosť vidieť hĺbku vzťahu týchto mladých ľudí s Bohom, ich snahu nasledovať Krista nielen vtedy, keď je oslávený, ale aj keď kráča krížovou cestou. Aby sme si utrpenie Krista spolu s nimi ešte viac uvedomili, naša spoločná krížová cesta viedla do dedinky Petriš. Na sklonku dňa nechýbala svätá omša a spoločný večerný program pri ohni. Zaspávajúc pod holým nebom plného hviezd, ďakovali sme Bohu za nádherné počasie. A keď zrazu sem tam padla nejaká tá kvapka, zo spacákov sa len ozvalo: „Dôverujte Bohu.“ Lebo keď človek naplno dôveruje Bohu, Boh je akoby bezradný a s láskou k nám prichádza so svojimi darmi. V ten večer sme dostali dar teplej a pokojnej noci bez dažďa, akoby sme spali priamo v Božích rukách.
„Učte sa zo skúseností starších..“ Stretká so staršími mali skutočne podobu učenia sa od nich. Zdieľajúc sa s nami so svojimi skúsenosťami a zážitkami zo života, stávali sa pre nás pevnými majákmi na ceste do večnosti. Ukazujúc správnu cestu v dnešnom niekedy tak ťažko sa orientujúcom čase. Každé jedno stretnutie, či už s deťmi, mladými alebo staršími, bolo o dávaní a prijímaní – o prijímaní a dávaní.
„Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce“ [Jn4,37-38]
Prišli sme, nevediac, čo nás čaká.. Pán Ježiš rozdával lásku všade, kam prišiel, kde bol. Akoby sadil malé semienka lásky do sŕdc ľudí, nevediac, či z neho niečo vyrastie. Aj v nás bolo niečo zasiate a tak trochu dúfame, že aj my sme niečo zasiali do sŕdc ľudí. A už je len na nás, či semienko zahynie alebo sa oň budeme starať, aby niekedy v budúcnosti z neho vyrástol pevný strom odolávajúc búrkam každodenného života.
Bajaš
Tak ako v Bodonoši, tak i Bajašania spali v budove školy. Škola menšia, na prvý pohľad i menej komfortná, jediná prístupová cesta prašná, latrína drevená , tri izby prázdne a bez postelí, žiaden kohútik s tečúcou vodou. Druhým pohľadom sme však spozorovali pokoj, krásnu prírodu, obrábané polia a zrobených, ale štastných ľudí.
„To sa mi nechce“ od malých detí, ktoré sme stretávli každý deň okrem víkendu, nikdy nebolo počuť. Mnohé z nich prišli na stretko potom, čo boli ráno s kravami, a potom ešte na poli, a napriek, či práve kvôli tomu boli potom tak ohromne hravé a ako vravia profíci motivované. A my, mnohí usedení mešťania sme mali čo robiť, aby sme s nimi stíhali.
„Spytovanie svedomia, to sme už niekde počuli. Čistota, ehm…“ tak naša apoštolská ministáž bola aj vynikajúcou možnostou overiť si naše vedomosti o tom, v čo veríme. Po svedomitej príprave sme mali pripravených 6 katechéz a plán ako mladých priblížiť k základom osobného vzťahu k Bohu. Bajašskí tínejdžeri sú tým naším veľmi podobní. Možno o kúščik (ako hovoria) spontánnejší, otvorenejší a menej unudení.
Fascinujúca je štedrosť a priateľskosť týchto ľudí. My sme prišli ako misionári medzi rumunských slovákov, ale často sme mali pocit, že sú to oni, ktorí sú tí misionári a my tí slováci, čo sme sa prišli naučiť niečo o veľkodušnosti, pracovitosti, mužnosti a čestnosti. Preto sme z Bajaša odchádzali nielen so smútkom z rozchodu, ale aj s pocitom veľkej vďačnosti. A vďační boli i Bajašania, ktorí si veľmi cenia to, že tam už 5 rok prichádzajú mladí zo Slovenska.
Feri Kolek a Maťka Lešková
