Rok 2OO1:

Prvý rozpráva Igor:

Využiť leto zmysluplne, efektívne, získať nové priateľstvá, skúsenosti, uspokojiť svoju zvedavosť, či povzbudiť vieru v krajine, v ktorej sa majú ťažšie ako my. Určite aj tieto dôvody priviedli nás 14 bratislavských študentov z Univerzitného pastoračného centra do bihorskej oblasti Rumunska, do farnosti rumunských Slovákov, kde pôsobia misijné sestry SSpS- Služobnice Ducha Svätého. Na ich prosbu vyzvala spoločnosť Božieho slova študentov o pomoc pri opravných prácach na kostole a pri práci s deťmi a mládežou z rumunských dedín.
Na druhý deň, po príchode sme sa chalani pustili najprv do devastačných prác na kostole: zoškrabanie omietky, zvesenie obrazov, obitie steny až do tehly do výšky 1m, zbúranie kazateľnice. Následne na to sme pokračovali opravnými prácami, pod odborným dohľadom a pomocou brata Maroša. P. Prokop maľoval obrazy a dozeral na nás, aby naša práca mala šmrnc.

Dievčatá sa podelili do skupín a rozišli sa do okolitých dedín- tri zostali v našej centrále, v Bodonoši, dve odišli na Bajáš a štyri sa vybrali na skusy do Boromlagu. Ich snahy boli odplatené radosťou detí, mládeže, starých a chorých ľudí, ktorým sa venovali.
Hravou a zároveň poučnou formou sa deti nenásilne rozprávali a dozvedali o Bohu, o láske a k úcte k rodičom a súrodencom, vzájomnej tolerancii. Mládež preberala mnoho tém o Bohu, modlitbe, láske, čistote tela a duše. Z nesmelých prvých stretnutí sa stali veľmi spontánne a úprimné stretnutia naplnené vďakou za bežné, každodenné maličkosti.
Vzájomne sme si vypĺňali čas aj mimo stretiek. Prvú príležitosť sme mali 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Vybrali sme sa na púť na Petriš. Boli sme naplnení radosťou z účasti asi päťdesiatich detí. Po spoločnej omši púť pokračovala ďalej krížovou cestou, chytaním rakov a vzdávaním úcty Panne Márii. Na kopci, na ktorom sme sa utáborili, nás začali navštevovať ľudia z okolitých roztrúsených domov na susedných kopcoch. Veľmi nás potešila ochota a záujem ľudí. Večer deti spali pod dekami, krásne naukladané jedno vedľa druhého, aby im nebola zima. Asi sedemročný chlapec, ktorý sa zobudil medzi prvými začal nosiť drevo už do zhasínajúcej pahreby, aby ohrial vzduch, ktorý bol ráno chladný.
V ten istý týždeň v nedeľu sme mali ešte jednu príležitosť na poklonu Panne Márii. Tradičným dopravným prostriedkom – gumišom (voz s gumenými kolesami) – sme sa vybrali na odpust do Bistrej, kde sme sa zúčastnili slovenskej omše. Tu sme sa aspoň na chvíľu stretli s našimi slovenskými priateľmi z ostatných dedín.
Deti mali postarané o zábavu aj pri hľadaní pokladu, olympijských hrách či pri nočnej hre.

Choroby nás väčšinou obchádzali (veď prevencia bola), no centrála v Bodonoši postrehla napriek tomu syndróm “čiernych zubov” (ako možno vidieť na fotke vedľa). Bezvápenatá voda, ktorú sme požívali, kazila všetky naše snahy o to, aby sme sa tohoto syndrómu zbavili. S pitnou vodou bol malý problém. Túto situáciu sme riešili čapovaním pramenistej horskej vody, pri ktorej sme museli, ak sme neprišli včas, čakať v rade aj dve hodiny. O hlade nás tiež nenechali. Starala sa o nás domorodá pani kuchárka, ktorá vyvárala pre nás dobroty, aby sme rástli nielen na duchu, ale aj na tele. Chutilo nám úplne všetko, čo nám pripravila.
Verím, že sme do dediny priniesli aspoň malé povzbudenie, a že sme splnili očakávania tých, ktorí prejavili záujem o našu prácu.
Z našej strany musím poďakovať Bohu, že nasmeroval naše cesty práve k rozhodnutiu stráviť leto v tejto oblasti práve takýmto spôsobom, poďakovať za priateľstvá, ktoré tu vznikli a za všetko, čo sme mali možnosť pochopiť a naučiť sa.
Naša vďaka patrí aj misijným sestrám z Rumunska, za ich starostlivosť o nás, pátrovi Romanovi, ktorý nám bol oporou, keď možno prichádzala na nás únava, povzbudením v našich problémoch … Nech Pán naďalej požehnáva ich prácu.

Rozprávanie Jozefa o misii v Rumunsku v lete r. 2001:

Ak sa povie slovo Rumunsko”, veľa ľudí si povzdychne. Tak to nie! To je divoká krajina chudoby, kde ani autobusom nesmiete zastaviť, lebo vás okradnú, policajti a colníci vás oberú o peniaze, pri lepšom o alkohol. Áno, počul som aj také správy, ale môj a vlastne náš zážitok je úplne iný. Sme niekoľkí z množstva študentov rôznych vysokých škôl Bratislavy, ktorí sa stretávajú na sv. omšiach v Pastoračnom centre Bratislavy. Ak som sa dozvedel pri jednej z omší o možnosti navštíviť Rumunsko spolu s ďalšími študentami, moje “áno” bolo na svete. Prihlásil som sa spolu s kamarátom ako posledný. Ani ma veľmi nezaujímali bližšie podmienky nášho pobytu, účel, kde budeme bývať, čo budem jesť. Bol som spokojný, že idem a zároveň plný očakávaní z novej “dobrodružnej cesty”. Dozvedel som sa niečo o mieste, na ktorom som mal s pre mňa neznámymi ľuďmi – vysokoškolákmi – stráviť tri náročné týždne. Boli to slovenské dediny v oblasti Bihor: Bodonoš, Boromlak, Varzač a Bajáš. A tak sme jedného pekného augudtového dňa dorazili do nášho “základného tábora” do obce Bodonoš, kde nás už očakávali sestry verbistky, ktoré v tejto oblasti pôsobia ako misionárky. A až vtedy som si uvedomil, že naša dobrodružná cesta do Rumunska má názov “MISIA”. Dovtedy som si nikdy neuvedomil a nezamýšľal sa nad slovom “misia”. Nemyslel som si, že misiu môžu robiť obyčajní študenti. Keď sme si to všetci uvedomili, dostali sme nový prídel chuti a plní odhodlania a energie sme sa pustili od našej práce.

Až tam som sa dozvedel, že budeme nielen pomocníkmi, ale aj majstrami pri oprave miestneho kostola pod vedením dvoch skúsených verbistov. Začali sme hneď na druhý deň po našom príchode. Čo vlastne bola naša práca? Po našom rozdelení do jednotlivých dedín, prvotnou úlohou dievčat bolo organizovať stretnutia s deťmi, mladými a navštevovať starých a chorých ľudí v rodinách. My sme sa stretávali s ľuďmi na ulici, pri práci alebo pri sv. omši. Stretnutia s nimi boli pre nás veľmi obohacujúce. Každý z nich sa nám snažil pomôcť tak, ako vedel. Často sme videli radosť na tvárach ľudí z toho, že nám mohli pomôcť a my sme sa tešili, že nie sme zbytoční a nepotrební. Aj z týchto darov nám miestne ženičky pripravovali jedlo pre naše hladné žalúdky.
Dievčatá sa stretávali s deťmi hneď poobede. Spolu sa s nimi hrávali, čítali, hrali divadlo a modlili sa. Stretnutia s mládežou sa začínali večer, keď si už každý splnil svoje povinnosti doma a trvali dlho do noci. Keď sme my končili prácu v kostole, počuli sme už piesne a videli tance z už rozbehnutého stretnutia.
Ktosi pred naším odchodom zo Slovenska povedal: “Oni to tam nevydržia.” A my sme nielenže vydržali, ale sme tam chceli aj ostať. Napriek všetkej práci a únave je radosťou zostať s ľuďmi, ktorí sú radi, keď sú s vami, ktorí vám veria, a ktorí sa s vami podelia o všetko, čo majú. Nám ostáva už len veriť, že aj oni od nás niečo prijali.
Pre mnohých z nás to boli tie najkrajšie týždne v živote, ktoré priniesli pre každého z nás mnoho odpovedí, no zároveň aj otázok, ktoré potvrdili, že život, ktorý nám dal Boh, je krásny jedine s Ním.

Rozhovor s vysokoškoláčkou Julkou o ich spoločnej misii v Rumunsku v lete r. 2001:

Ako žijú ľudia v Rumunsku?

My sme boli iba v severnej časti Rumunska, pri meste Oradea. Táto oblasť je jedna z najbohatších. Južné oblasti okolo Bukurešti sú chudobnejšie. Hlavným problémom je nedostatok pracovných príležitostí. Zväčšujú sa rozdiely medzi bohatými a chudobnými.

Aká je situácia Slovákov žijúcich v Rumunsku?

V oblasti pri meste Oradea v dedinách Bodonoš, Boromlag, Bajaš, Petriš a Čerepotok sú Slováci v rovnakej situácii ako v celom Rumunsku. Otcovia rodín cestujú do miest Rumunska, ale aj na Slovensko a do Čiech pracovať. Domov sa vracajú päť krát do roka. Kvôli týmto problémom sa mnohé mladé rodiny sťahujú na Slovensko, ktoré sa pre nich stáva “zasľúbenou krajinou”.

Asi to s prácou v Rumunsku nevyzerá moc ružovo.

Máš pravdu, práca je dosť platovo podhodnotená, preto musia pracovať aj mnohé deti. Stretli sme sa napríklad s tým, že jeden 16-ročný chlapec musel prerušiť školu, pretože ich otec nebol schopný vyživiť rodinu. Blízko Bodonoša je baňa na uhlie. Mnohé deti chodia v noci ručne kopať uhlie a potom ho predávajú v okolitých dedinách. Keď sme si s deťmi (13-15-ročné) podávali ruky, mali ich vypracované ako starí chlapi: tvrdé a mozoľnaté. Večer prichádzali na stretká unavení, pretože museli celý deň pracovať na poli.

Ako to vyzerá u Slovákov v Rumunsku s vierou?

Napriek tomu, že tam bol totalitný režim, zachovali si v rumunskom prostredí nielen slovenský jazyk, – bežne sa tam rozpráva po slovensky (zemplínskym nárečím) – ale aj vieru. Cítiť to hlavne u starších ľudí. Napríklad mnohí aj v zime, vo veľkom snehu chodia každú nedeľu niekoľko kilometrov na sv. omšu do farnosti Bodonoš. Život a vzťah k Bohu berú reálnejšie a jednoduchšie ako my. Čo sa týka mladých ľudí, cítiť ich nezáujem. Myslím, že príčinou je nedostatok ľudí, ktorí by sa im venovali a ponúkli im vieru v Boha pravdivo. Svoju budúcnosť vidia mladí v Rumunsku veľmi skepticky. V rodinách panuje alkoholizmus, ktorý ničí rodiny a ubíja mladých. Veľmi veľa detí (10-12-ročných) fajčí. Asi preto, že sa v Rumunsku všeobecne viac fajčí. Na druhej strane sú mladí veľmi otvorení, dokážu hovoriť o svojich problémoch a o tom, čo prežívajú vo svojom vnútri. Aj keď sme ich vôbec nepoznali, hneď sa medzi nami vytvorilo priateľské puto.

Majú mladí v Rumunsku zabezpečené solídne vzdelanie na školách?

Prekvapila ma vzdelanostná úroveň detí a mladých. Deti sa učia v škole až 3 jazyky. Všetci vedia, že ak budú dobrí, majú šancu dostať sa na slovenské vysoké školy. Na prijímacích skúškach sa umiestňujú väčšinou v prvej desiatke najlepších študentov. Matica slovenská im dáva štipendium, z ktorého sa dá pekne vyžiť. Všetci sú veľmi v obraze, čo sa týka diania vo svete. Prekvapili nás svojimi otázkami na aktuálne problémy sveta. Vidieť, že sa im venujú misijné sestry zo Slovenska, ktoré tu pracujú ako vychovávateľky na internáte. Na stretkách sme zistili, že ich trápia tie isté veci ako ostatných mladých ľudí na celom svete. Rozprávali o tom, čo si mysleli, že je zlé. Nemuseli sme im predkladať nejaké mravné zákony. Oni sami o všetkom rozprávali, išlo to z nich, pretože sami vidia na vlastných rodinách, hlavne na otcoch, čo spôsobuje alkohol a iné neresti. Pozerajú televíziu a vidia ako sa žije vo svete. Majú teda chuť niečo urobiť pre to, aby sa mali lepšie ako ich rodičia.

Stará sa niekto o mladých, napr. kňazi?

Kňazi sú veľmi zaneprázdnení, majú veľké farnosti, ktoré musia spravovať, a tak sa nestíhajú venovať osobitne mladým ľuďom a ich problémom. Je pre nich veľkou pomocou, ak niekto, ako my, príde a venuje sa osobitne mladým organizovaním stretnutí, výletov a táborov.

Aký program ste mali s nimi vy?

V dedinkách mávali dievčatá poobede stretnutia s deťmi a večer od 8.00 do 10.00 hodiny s mladými. Doobeda navštevovali chorých a starších ľudí v rodinách. Pomáhali im pri prácach na poli a doma. Najsilnejšie bolo pre mňa to, že hoci sme zo Slovenska odchádzali bez prípravy a navzájom sme sa vôbec nepoznali, Boh z nás vytvoril takú úžasnú partiu, tak nádherné vzťahy, ako keby sme sa poznali už od nepamäti. Nebol žiaden problém spolupracovať a dohodnúť sa pri práci s deťmi a mladými. Jednoducho to bol pre mňa zázrak.

A ako na Teba pôsobili ľudia v Rumunsku?

Aj napriek svojej chudobe sú veľmi štedrí a pohostinní. Keď sme boli spolu s deťmi na púti v Petriši, v noci sme spali pod holým nebom. Keď ľudia z okolitých lazov videli oheň, prichádzali s tým, že keby vedeli, že sme tu, určite nám niečo prinesú. O takých päť hodín sa vrátili a doniesli nám koláče, mlieko a iné dobroty. Keď sme sa jednej staršej tety spýtali: “Kde bývate?”, povedala: “No, za tým kopcom je kopec a za tým kopcom je ešte jeden kopec…”. Nakoniec sme zistili, že prešla obrovskú vzdialenosť, aby nám niečo doniesla.
Deti sú veľmi zžité s prírodou a takisto medzi sebou navzájom. Ak niekto napr. dostane čokoládu, pozrie sa po ostatných, aby vedel, koľko si môže odlomiť, aby sa každému niečo ušlo. Raz ráno, takisto na jednej púti, sme znova spali pod holým nebom. My sme spali v spacákoch, deti poprikrývané dekami spali tesne pri sebe. Jeden chlapček sa nad ránom zobudil, keď ešte všetci spali, zdvihol sa, popozeral a odišiel do lesa. Mysleli sme si všetci, že šiel na WC. Zrazu vyšiel z lesa s obrovským konárom ťahajúc ho za sebou. Keď videl naše spýtavé pohľady, povedal: “No, veď oni ešte spia a je stále chladno, tak aby im nebola zima, musím sa postarať o oheň.” Ten chlapec mal osem rokov a už cítil zodpovednosť za ostatných. Neviem, či by toho bolo schopné niektoré osemročné dieťa u nás na Slovensku. Asi by ešte viac strhlo na seba deku a spalo ďalej. Sú jednoducho veľmi obetaví a súdržní.

A vaša evanjelizácia medzi tými, čo k vám neprichádzali?

Snažili sme sa podchytiť aj tých, ktorí na naše stretká nechodili, rozprávať sa s nimi a pozývať ich na stretká. Zo začiatku nechodili, ale asi v polovici nášho pobytu prišli a sami sa neskoršie ponúkali napr. miništrovať alebo niesť kríž pri krížovej ceste. Na vlastných očiach sme videli ovocie nie našej práce, ale Božej pomoci. Uvedomili sme si, že my sa môžeme snažiť, koľko chceme, ale ak tomu všetkému nedá vzrast Boh, je to márne a nanič. A on vzrast dával.
Neskoršie nás títo mladí pozývali na výlety a rôzne akcie, jednoducho chceli byť s nami. Keď sme odchádzali, videli sme, že nielen nám, ale aj im je veľmi ľúto, že je už koniec.
Spomínam si, ako na stretkách veľmi živo rozprávali o svojej viere a modlitbe. Na jednom z takých stretiek sa ozval jeden chlapec, ktorý neznášal svojho otca vďaka otcovmu alkoholizmu a jeho následkom. Povedal: “Áno, ja viem, že sa musím za svojho otca modliť.” To a mnohé iné veci nám hovorili o tom, že možno títo ľudia žijú v chudobnejších podmienkach, no vnútri nie sú chudobní. My sami sme prišli odtiaľ nimi veľmi obohatení. Tu na Slovensku nadávame, že nám niečo chýba. Tam sme videli, že napriek svojej chudobe sú bohatí – z ich vnútra vyviera niečo také jednoduché a krásne, čo nám uponáhľaným často chýba. Zistila som, že ku ozajstnému životu stačí niekedy menej, ako si často myslím.
Pre mňa to boli najkrajšie prázdniny doteraz. Mám 24 rokov a bola som 9 rokov dozadu na mnohých akciách duchovného charakteru. Ale toto sa nedá porovnať s ničím doteraz. Veľa sme zo seba dávali až do úmoru a veľa sme toho aj prijímali. Zaspávali sme síce každý deň unavení, ale s pocitom vnútorného pokoja a pravej radosti. Telo bolo síce slabé ale duch naplnený až po okraj. Bolo to úžasné…

Maroš Butala SVD: Minulého roku sme boli pozvaní opraviť kostol. Najprv sme si ho boli obzrieť a rozhodli sme sa, že do toho ideme. Roboty bolo ako na kostole. Ľudia nám zo začiatku neprišli pomáhať. Mali totiž žatvu, a keďže nemajú stroje, kosili ručne. Potom boli zas zemiaky, takže nám chodievali pomáhať len večer. Neskoršie prišli mladí z UPC a s nimi sme trojmesačnú prácu stihli zhruba za jeden mesiac. Každý sa divil, keď sme na otázku: “Za akú mzdu to robíte?”, odpovedali: “Zadarmo.” Nuž, Boh sa nám odvďačí tu a potom v nebi.