Postupne sme vytvorili skupiny a rozišli sme sa do dedín, kde nás očakávali mladí i starší, Bodonoš, Boromlak, Gemelčíčka a dedinka Bajaš. Ide o dedinku roztrúsenú po kopcoch. Počiatočné rozpaky sme prekonali spoznávaním obyvateľov, medzi ktorými sme chceli najbližšie dva týždne žiť. To sme ešte ani netušili, ako sa naše životy prepletú… Veľmi skoro sme spoznali sympatickú jednoduchosť ľudí, ich problémy, pohostinnosť a úžasnú otvorenosť náručia, v ktorom nás neraz držali so slzami v očiach.
Veľký úspech dosahujú v týchto oblastiach sekty, ktoré priťahujú mnoho ľudí štedrou pomocou a aktívnou službou ľudom či efektnými a slávnostnými prijatiami do spoločenstva. Pri prvej návšteve sa mi jedna pani zdôverila, že chce prestúpiť práve do tohto spoločenstva a zaujímalo by ju, aký mám na to názor, pretože sa nemá s kým o tom porozprávať.
Potreba osobného svedectva bola nevyhnutnou súčasťou nášho pobytu. Ako konvertita som uviedol svoje dôvody pre vstup do katolíckej cirkvi a spoločne sme žasli nad živým Kristom v eucharistii. Človeku to príde na um, až keď mu niečo chýba. Omše tu boli len v nedeľu, takže k prijímaniu sme mohli pristupovať len raz týždenne. Tak sme mohli pocítiť, že mať kňaza k dispozícii nie je až takou samozrejmosťou, a tiež sme mohli prežiť túžbu pokľaknúť pred oltár a prijať Krista pod spôsobom chleba a vína.
Deti rady vyhľadávali našu spoločnosť. Na stretkách hrali divadlá o Ježišových podobenstvách, spievali, maľovali, šantili na lúke. Stretká trvali čoraz dlhšie a neraz nás boleli chrbty, nohy a ruky z kotrmelcov, kolotočov, hojdačiek či naháňačiek. Deti boli veľmi láskavé a prosté, túžili len po našom čase, pohladení alebo pochvale. Neraz sa pýtali na ruky alebo nastavili hlavu na pohladenie. Ušli sa aj malé výčitky v pohľade, ak sa niekomu prejavila menšia pozornosť. Veľmi vďačne si strážili svoj ruženec, ktorý dostali, a s chuťou sa na ňom modlili desiatok. Na každom stretku sme Pána vítali a lúčili sa s ním modlitbou a piesňami.
Mládež mala iné potreby a očakávania, preto sme sa zbližovali cez piesne, rôzne formy katechéz, diskusie, hry či cez prácu s Bibliou, navzájom sme sa obohacovali a prijímali Božie tajomstvá.
Deti prichádzali na stretká veľmi obetavo, zhusťovali svoju prácu a celodenné povinnosti (!), aby sa mohli uvoľniť. Tu som cítil ten intenzívny “pud” po Bohu, vlastný každému človeku. Otec jednej rodiny mi vravel so slzami v očiach, že je rád, že niekto rozpráva jeho deťom o Bohu a cirkvi, pretože počas komunizmu sa on toho od rodičov veľa nedozvedel. A tak potom deti podrobne doma informovali o každej aktivite, ktorú sme spolu robili.
Nie všetci však mohli chodiť na stretká, a tak sme sa po večeroch či nociach stretávali. Na otázky o Bohu, diablovi, problémoch v rodine či v láske sme spoločne hľadali odpovede doma, na prechádzkach či diskotéke. Veľmi ma potešilo, že ma pustili do svojich životov a poctili ma dôverou. A tak sme spoločne mohli riešiť problémy a radovať sa zo spoločných úspechov.
Naberali sme si toho čoraz viac, nedostatok času a potreba stíšenia a načúvania Bohu, potreba odovzdať sa do jeho vôle sa stupňovali s pribúdajúcou únavou.
Nočné zablúdenie, rozhovory pred spánkom, malé nedorozumenia či výčitky, spoločné radosti i problémy z našej malej komunity vytvárali zohrané trio a dobrých priateľov.
Obraz prosiacej ženy o modlitbu za manžela, túžba dievčiny po spoločenstve či túžba muža prestať s alkoholom, to boli silné momenty, v ktorých ľudia verili našej viere.
A tak teda, čo sa očakáva od kresťana, žijúceho medzi ľuďmi? Snáď svedectvo chudoby, nie život založený na peniazoch, chudoba ducha – otvorenosť voči Bohu a ľuďom, láska bez predsudkov, svedectvo života s Kristom v čase radosti i v bolesti, príklad vernosti a posolstvo nádeje, ktorú máme vo viere. Je to výzva. Nie ľahká. Poďme a skúsme ju spoločne nasledovať…

Rozhovor s Igorom o misii v Rumunsku v lete r. 2002:

Už po druhý krát sa skupina študentov zastrešených Univerzitným pastoračným centrom (UPC) v Bratislave vybrala do slovenských dedín v Rumunsku. Opäť s túžbou podeliť sa o najvzácnejší dar, dar viery, spoznať nových ľudí, vyskúšať si život v malých komunitách a samozrejme aj so zvedavosťou po niečom novom a neznámom. Ich pobyt a pôsobenie medzi ľuďmi bol možný hlavne vďaka Spoločnosti Božieho Slova, UPC v Bratislave a sestier SSpS pôsobiacich v Rumunsku. t“Duchovenstvo” vorili P. Miroslav Foriš SVD a Sr. Gabriela SSpS. Ponúkame vám rozhovor s jedným z nich – Igorom Kráľom.

V čom spočívala vaša činnosť?

Hneď v prvé dni sme sa rozdelili na štyri skupiny a rozišli sme sa do okolitých dedín. Vo všeobecnosti sme mávali stretká s deťmi, mládežou, navštevovali sme starých, chorých a katolické rodiny. Okrem toho nejaký výletik, súťaže, krížová cesta a diskotéka pre mladých. Túžili sme priblížiť sa ľuďom, stať sa aspoň na nejaký čas súčasťou ich života, aby spoznali, že cirkev tvorí živé spoločenstvo ľudí, ktoré spája náš spoločný nebeský Otec.

Ako žijú ľudia v Rumunsku?

Ľudia žijú vo veľmi skromných pomeroch. Pracovných príležitostí je veľmi málo. V oblasti, v ktorej sme boli my, poskytovala zamestnanie ľuďom len povrchová baňa, kde pracuje už len hŕstka ľudí, jedna talianska firma na výrobu topánok, kde plat je nižší ako dôchodok a jedna miestnosť na výrobu ružencov. Preto sú ľudia nútení voliť si medzi dochádzaním do ďalekých miest za prácou, v rámci Rumunska alebo na Slovensko alebo prácou na vlastnom statku. To je pre nich najistejšie, pokiaľ majú dostatok síl. Mladí a deti sa snažia privyrobiť nejakú korunku predávaním hríbov, a tak zavčasu ráno behajú po horách a do neskorého poobedia predávajú svoje “úlovky”. Vyhliadky nemajú, politikom neveria a s neistotou hľadia do budúcnosti. Preto mladí po skončení školy odchádzajú na Slovensko, do škôl alebo za prácou. Mnoho starých ľudí ostáva samých vo svojich domoch roztrúsených po okolí. Niektorí, po zabývaní na Slovensku, zavolajú rodičov k sebe, kde ich doopatrujú. A tak opustené domy tu nie sú žiadnou zriedkavosťou.

Ako tam ľudia prežívajú svoju vieru?

V dedinke, v ktorej som bol ja, je kostolík, do ktorého prichádzajú ľudia z okolitých kopcov a susednej dediny. Prvý deň, keď sme sa vracali z obchôdzky po domoch, zmoknutí, zmorení diaľkou a smutní, pretože sa nám podarilo stretnúť asi len 10 mladých, čakalo na nás prekvapenie – plná škola detí a mladých, ktorí nás videli prichádzať alebo o nás počuli. Otec jednej rodiny mi so slzami v očiach ďakoval zato, že jeho deťom rozprávame o Bohu, pretože jemu počas komunizmu o Bohu nemal kto povedať.
V našej dedine omše bývali len v nedeľu, a tak miestny kňaz bol k dispozícii len jeden deň v týždni. Túto situáciu veľmi obratne využívali miestne sekty, ktoré sa venujú ľuďom aktívne a poskytujú im veľmi štedrú pomoc v každom ohľade. Starí ľudia veľmi obetavo, podľa svojich možností, navštevujú kostolík, veria podľa viery svojich rodičov, mladé páry však mnohokrát dávajú prednosť práve týmto spoločenstvám.
Spomínam na jednu pani, ktorá rozmýšľala nad krstom v jednom takomto spoločenstve. A tak ako mladý, ktorý sa prednedávnom rozhodol pre vstup do katolíckej cirkvi, som rozprával o svojich dôvodoch, prečo som sa rozhodol práve takto. A tak sme spoločne žasli nad eucharistiou a sviatosťou zmierenia, nad nedeľnými bohoslužbami a nad všetkými milosťami z toho plynúcimi, ktoré sa s nedeľnými “stretkami” siekt v spoločenstve nedajú porovnať. A tak sme pochopili, že mať kňaza k dispozícii, možnosť kľačať pred živým Kristom pri oltári každý deň, nie je až takou samozrejmosťou, ako je to v našich pomeroch.

Prezradíš nám nejaké milé situácie?

V prvý deň pri návšteve v jednej rodine, keď sme sa rozprávali úplne o všetkom, som povedal, že nemám rád rezancovú polievku. “Dedinským rozhlasom” sa to dostalo aj ďalej, a tak na každej návšteve nás núkali hubovou polievkou, pretože “rezancovú vraj nemám rád”. Dokonca prišla raz za mnou jedna stará pani, ktorá mi vravela, že celú noc sa jej so mnou snívalo. Ja som tajne dúfal, že v dobrom. Nuž a ona celú noc kvôli mne vo svojom sne pripravovala polievku. Veľmi som bol prekvapený, ako sa dokážu obratne pohybovať po lese aj v tej najväčšej tme.

A to je tma, ktorú my nepoznáme. Pochopili sme to, keď sme sa vracali z návštevy okolo jedenástej večer a nevedeli sme nájsť ani cestu domov ani cestu k domu, z ktorého sme vyšli. A tak po modlitbách a sľuboch súkromného charakteru sa nám skoro po dvoch hodinách podarilo nájsť dom, z ktorého sme vyšli, kde sme ostali až do rána. A tak sme si mohli vyskúšať aké to je, keď sa o jednu posteľ delia viacerí. Od tejto príhody ma viackrát nepustili samého do lesa, ale stále ma odprevádzali až po hlavnú ulicu. Nuž a bol som aj s chlapcami na miestnej zábave. A tak sme sedeli a rozprávali, kým ostatní namiesto rozprávania popíjali. Keď sme pozreli na ich kamarátov pri susednom stole, chlapci tajne dúfali, že sa za bežných okolností takto nesprávajú.

Čo ti dalo Rumunsko?

Pomohlo mi to pochopiť veľa vecí. Totiž tým, že sme kresťania, sa od nás aj čo- to očakáva. Máme za to veľkú zodpovednosť. Denne okolo nás prechádzajú ľudia, ktorí hľadajú Krista, skúšajú ho nájsť aj v nás. Preto by sme ho mali nosiť nielen na svojich perách, ale hlavne vo svojom srdci. Takto je ho totiž najlepšie poznať: v láske k druhým, v prijatí každého známeho i cudzieho, otvorenosti a hlavne vnímavosti voči volaniam, ktoré počuje len tiché srdce. Máme teda čo robiť, nie je to ľahké, ale skúsme sa do toho pustiť už dnes…

Rozprávanie Vladimíry Huškovej o misii v Rumunsku v lete r. 2002:

Dni naplnené zmyslom

Cez leto, presnejšie ráno 6. augusta bolo na dvore u verbistov v Petržalke rušno. Do Rumunska totiž odchádzala skupina mladých laikov, chlapcov i dievčat spolu a pátrom Miroslavom Forišom, ktorí sa vybrali stráviť tri týždne v oblasti Bihor na severovýchode Rumunska, v oblasti obývanej slovenskou menšinou.

Po zbieračke do troch áut sa nám poobede podarilo doraziť až na východ do Prešova, kde k nám pristúpili poslední Rumuni spolu so sestrou Gabrielou SSpS. Jej znalosti (keďže už v Rumunsku nejaký čas bola) aj jej smiech nám onedlho veľmi pomohli pri prechode hraníc a na kľukatých rumunských cestách. Do Bodonoša, najväčšej Slovákmi obývanej dediny, sme prišli po polnoci. Prvú noc sme prečkali na internáte, ktorý patril ku slovenskému gymnáziu v Bodonoši. Ráno nás prišli pozrieť sestry SSpS, nasledovali nákupy a rozdelenie vecí a ľudí do skupín. Po včerajšom stretnutí na Slovensku sa bolo teraz opäť třeba lúčiť. Sedemnásťčlenná skupina sa totiž rozdeľovala do malých skupiniek (3-5), ktoré odchádzali do jednotlivých dedín do okolia. A tak piati z nás išli na Gemelčičku, štyria do Boromlaku, 3 na Bajaš a piati zostali v Bodonoši.
Ľudia v dedinách poväčšine už o nás vedeli a očakávali nás. Keďže mladí zo Slovenska k nim prišli už po druhý krát, pýtali sa na minuloročných známych. A ako vyzeral náš program? Každá skupinka by vám v kontexte daných podmienok odpovedala inak ale spoločným programom bolo v prvé dni spoznanie sa s ľuďmi, konkrétna pomoc, kde bolo treba a vytvorenie stretkových skupiniek pre deti, mladých a ak bolo možné aj dospelých. Témou stretnutí boli evanjeliové Blahoslavenstvá.
Ja konkrétne som sa spolu s Jankou z Bratislavy a Igorom z Liptovského Mikuláša dostala do prekrásnej dedinky stratenej medzi kopcami na Bajaš. Našou obývačkou, jedálňou i spálňou sa stali dve skromné miestnosti vedľa školy, kde kedysi býval učiteľ. V prvý večer sme sa vybrali na chotár obzrieť našu dedinu a pozdraviť ľudí. Veľmi pršalo. Veru nezabudnem na pohľad, ktorý sa nám naskytol pri návrate do školy. V triede sa svietilo, a tak sme vošli. Zo školských lavíc na nás hľadelo viac ako desať párov veľkých detských očí. A vy čo tu robíte? Dlho čakáte? Ako ste o nás vedeli? Nikto sa v tej chvíli neodvážil odpovedať. Až potom sme sa dozvedeli, že tam čakali už tri hodiny. Tak sme sa zoznámili s deťmi. Dohodli sme sa, že sa budeme stretávať hneď po obede, o 13.00, to bol práve čas prestávky medzi povinnosťami, ktoré mali deti doma alebo na poli. So staršími, pätnásť až osemnásťročnými, sme sa stretávali večer o siedmej.

Janka, študentka medicíny, si vzala na starosť návštevy starších ľudí, tak väčšinou brúsila po dedine alebo po chotári. Počas nášho pobytu sme absolvovali veľa návštev v rodinách, ktoré by nám ponúkli čokoľvek z toho, čo mali. Veľmi radi nám ukazovali rodinné fotky a rozprávali nám o svojich bratoch, sestrách a príbuzných, ktorí už odišli na Slovensko. Mnoho domov na chotári aj v dedine bolo opustených. Ľudia boli veľmi prívetiví a aj do školy nám neustále prinášali vajíčka alebo aspoň nejakú zeleninu. Jedno popoludnie sme sa dohodli s tetami z dediny a zo surovín, ktoré sme dostali sme napiekli koláčov pre obidve stretká. V ten večer sme si urobili Vianoce vianočné stretko. Schádzali sme sa v kostole, kde naše stretnutia začínali. Aj v tom šere som si všimla, že v ten večer bolo akosi veľa stromov pri vchode. Jeden z nich bol naozaj vianočný, v stojane. V škole sa pod ním objavili darčeky, no a keď jeden z chlapcov priniesol hudbu, začala sa pravá tancovačka. Keby ste videli ako vedia Slováci v Rumunsku tancovať slovenské ľudovky! Veru folklórny súbor by mal čo robiť!
Veľmi silné boli pre mňa chvíle spoločnej modlitby v kostolíku, krížová cesta so spytovaním svedomia, a tiež výstup na Petríš, horu, ktorá sa nachádzala nad dedinou.
Dôležitou a veľmi potrebnou bola pre nás prítomnosť p. Mirka, ktorý nás prichádzal na Bajaš pozrieť, odslúžiť sv. omšu, alebo nás zaviezol odpočinúť si a pospať na internát do Bodonoša. Pre mňa osobne bola skúsenosť z Rumunska silným zážitkom. Odchádzala som tam s nejasnými predstavami, čo vlastne budeme robiť. Nevedela som si predstaviť ako sa ja môžem stať darom, prínosom pre ľudí, ktorých tam stretnem, nevedela som si ani predstaviť, čoho som schopná, čo by som im mohla ponúknuť. Nakoniec som pochopila, že dôležité je len žiť s nimi , vnímať ich a ponúknuť im seba, to čo som. Nezabudnem ako sme sa na detskom stretku pýtali: Sme vaši súrodenci?; Deti pokrútili hlavami: Nie. Ale veď ste hovorili, že máme spoločného Otca. Tak sme súrodenci? Na tvári detí sa objavil úžas a potom výkrik Anóóó. Tak sme my aj oni objavili súrodencov.

Ďakujem veľmi Bohu za Jeho požehnanie, ktoré som tam veľmi jasne cítila v rozličných, aj náročných situáciách. Zážitok z Rumunska je hlboko vo mne a ešte ani nedokážem presne odhadnúť ako ma mení.
Som zaviazaná najmä tým, ktorí nám túto možnosť vybrať sa ako laici do Rumunska, poskytli. Veľmi ďakujem v mene celej rumunskej skupiny Spoločnosti Božieho Slova za ich hmotnú i duchovnú pomoc. Celá cesta bola zorganizovaná pod ich záštitou, oni poskytli finančné prostriedky aj autá na cestu. Ďakujem za celú našu skupinu pátrom verbistom aj sestrám SSpS za ich duchovnú podporu, bez ktorej by naša akcia bola len pekným výletom do exotickej krajiny. A zo srdca chcem poďakovať aj pátrovi Mirovi a sestre Gabriele, za ich rady, blízkosť a podporu.
Pre mňa osobne to boli najzmysluplnejšie prežité dni v mojom dvadsaťštyri ročnom živote.

Jozef rozpráva o svojich skúsenostiach z Rumunska (inak Chosé):

Študujem na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského biológiu a geografiu, 3. ročník, pochádzam z Belej nad Cirochou, okres Snina. V Rumunsku som bol druhýkrát, prvýkrát pred rokom, keď sme opravovali kostol.
Opäť sme teda navštívili miesta, ktoré sú pre nás mimoriadne vzácne, a po tomto pobyte si dovolím povedať, že tak trochu aj domovské. Takže na celé dva týždne sme vymenili Slovensko za slovenské Rumunsko, presnejšie za oblasť Bihor a jej dedinky a samoty Bodonoš, Bajáš, Boromlak, Gemelčičku, Varzaľ, v ktorých sme tento rok pôsobili. Tieto ležia v údoliach a vrchoch pohoria Bihor v severozápadnej časti krajiny neďaleko maďarských hraníc. Tí, ktorí tu už boli, vedeli, že nás čaká krásna príroda, ale i pomerne skromný život tunajšich Slovákov, ktorým sa ako menšine medzi rumunskou väčšinou a početným maďarským obyvateľstvom nežije najľahšie. Niektorí tvrdia, že sú cudzincami tu i na Slovensku. Rumuni ich považujú za Slovákov a na Slovensku ich považujeme za Rumunov. Ľudia tu žijú z toho, čo si vypestujú a dochovajú, a tí, ktorí majú prácu, aj zo mzdy, za ktorú by u nás asi nikto nepracoval. No predovšetkým sú to ľudia veľmi štedrí a pohostinní, ktorí sa podelia s tým málom, čo majú, o čom sa presvedčili mnohí z nás, ktorí mali príležitosť navštíviť jednotlivé rodiny.
Keď sa človek vracia na miesta, ktoré už navštívil, neubráni sa spomienkam a porovnávaniu, čo sa zmenilo. Bol som prekvapený, že okrem toho, že zopár ľudí nebolo doma, teda v Bodonoši, sa nezmenilo takmer nič. Zo začiatku v nás mnohé miesta, na ktorých sme čo-to pozažívali, vyvolávali veselé až melancholické spomienky na rôzne situácie a ľudí, ktorí boli zrazu tak ďaleko. No začali sme niečo nové. Teraz sme tu boli Júlia, Silvia, Lucka, Miro a ďalší v ostatných dedinách. Tento rok sme sa sústredili na stretávanie s deťmi, mladými a na návštevy rodín, na ktoré nám veľmi nezostal čas. Stretká a príprava na ne nám zabrali nečakane veľa času a energie, najmä Júlii, ktorá nám neoficiálne šéfovala.
Hlavnou myšlienkou, ktorá nás sprevádzala, boli blahoslavenstvá. Tie sme sa snažili priblížiť mladým, deťom a napokon aj sebe. Musím povedať, že to nebola vobec ľahká záležitosť.
Ja osobne som sa najlepšie cítil medzi deťmi, na ktorých mi imponovala ich energia, chuť, vynaliezavosť, otvorenosť, radosť, ale aj taká ich svojská nepozornosť, divokosť a schopnosť robiť niekoľko vecí naraz. Vďaka deťom som sa naučil nové ukazovačky a hry (ako Evolúcia, Molekuly a pod.), pri ktorých som vyzeral dosť komicky so svojou takmer dvojmetrovou výškou. Veľmi milé boli detské divadlá s tematikou blahoslavenstiev, pri ktorých deti ukázli svoju nádhernú jednoduchosť, ktorá nám starším často chýba. Keď počasie dovolilo, prišiel na rad aj futbal. Ja ako športový antitalent som bol zrazu najžiadanejším hráčom na ihrisku, to ešte detiská nevedeli, čo ich čaká, no ani ja. Aby som to nejako zvládol, snažil som sa klasické ihrisko zmenšiť na polovicu, nepodarilo sa. Chlapci hrali väčšinou bosí, tak som si povedal, že to zvládnem aj ja – ďalšia chyba. Ukrutná vzdialenosť medzi bránkami, trávovoškvarové ihrisko, deti, ktoré sa nedali unaviť, veľmi rýchlo privodili môj koniec. No na ďalšom zápase to bolo už lepšie.
Zaujímavá bola aj naša záverečná krížová cesta, ktorá vyvrcholila nádhernou búrkou, behom pomedzi vinice – strmým brehom dole k internátu, kde sme bývali – a premoknutím do poslednej nitky. Kým sme dobehli, búrka prešla. Nezabudnuteľným pre mňa bolo aj stretko so ženami a babkami, kde som bol jediný mužského rodu. Takéto a podobné veselé príhody boli súčasťou našich dvoch týždňov. No nebolo všetko len o smiechu, mali sme aj čas zamyslieť sa nad sebou a reflektovať svoj život. V tom nám boli veľmi nápomocné naše duše zasvätené – P. Miro Foriš SVD a Sr. Gabriela SSpS.

 

Rok 2OO1:

Prvý rozpráva Igor:

Využiť leto zmysluplne, efektívne, získať nové priateľstvá, skúsenosti, uspokojiť svoju zvedavosť, či povzbudiť vieru v krajine, v ktorej sa majú ťažšie ako my. Určite aj tieto dôvody priviedli nás 14 bratislavských študentov z Univerzitného pastoračného centra do bihorskej oblasti Rumunska, do farnosti rumunských Slovákov, kde pôsobia misijné sestry SSpS- Služobnice Ducha Svätého. Na ich prosbu vyzvala spoločnosť Božieho slova študentov o pomoc pri opravných prácach na kostole a pri práci s deťmi a mládežou z rumunských dedín.
Na druhý deň, po príchode sme sa chalani pustili najprv do devastačných prác na kostole: zoškrabanie omietky, zvesenie obrazov, obitie steny až do tehly do výšky 1m, zbúranie kazateľnice. Následne na to sme pokračovali opravnými prácami, pod odborným dohľadom a pomocou brata Maroša. P. Prokop maľoval obrazy a dozeral na nás, aby naša práca mala šmrnc.

Dievčatá sa podelili do skupín a rozišli sa do okolitých dedín- tri zostali v našej centrále, v Bodonoši, dve odišli na Bajáš a štyri sa vybrali na skusy do Boromlagu. Ich snahy boli odplatené radosťou detí, mládeže, starých a chorých ľudí, ktorým sa venovali.
Hravou a zároveň poučnou formou sa deti nenásilne rozprávali a dozvedali o Bohu, o láske a k úcte k rodičom a súrodencom, vzájomnej tolerancii. Mládež preberala mnoho tém o Bohu, modlitbe, láske, čistote tela a duše. Z nesmelých prvých stretnutí sa stali veľmi spontánne a úprimné stretnutia naplnené vďakou za bežné, každodenné maličkosti.
Vzájomne sme si vypĺňali čas aj mimo stretiek. Prvú príležitosť sme mali 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Vybrali sme sa na púť na Petriš. Boli sme naplnení radosťou z účasti asi päťdesiatich detí. Po spoločnej omši púť pokračovala ďalej krížovou cestou, chytaním rakov a vzdávaním úcty Panne Márii. Na kopci, na ktorom sme sa utáborili, nás začali navštevovať ľudia z okolitých roztrúsených domov na susedných kopcoch. Veľmi nás potešila ochota a záujem ľudí. Večer deti spali pod dekami, krásne naukladané jedno vedľa druhého, aby im nebola zima. Asi sedemročný chlapec, ktorý sa zobudil medzi prvými začal nosiť drevo už do zhasínajúcej pahreby, aby ohrial vzduch, ktorý bol ráno chladný.
V ten istý týždeň v nedeľu sme mali ešte jednu príležitosť na poklonu Panne Márii. Tradičným dopravným prostriedkom – gumišom (voz s gumenými kolesami) – sme sa vybrali na odpust do Bistrej, kde sme sa zúčastnili slovenskej omše. Tu sme sa aspoň na chvíľu stretli s našimi slovenskými priateľmi z ostatných dedín.
Deti mali postarané o zábavu aj pri hľadaní pokladu, olympijských hrách či pri nočnej hre.

Choroby nás väčšinou obchádzali (veď prevencia bola), no centrála v Bodonoši postrehla napriek tomu syndróm “čiernych zubov” (ako možno vidieť na fotke vedľa). Bezvápenatá voda, ktorú sme požívali, kazila všetky naše snahy o to, aby sme sa tohoto syndrómu zbavili. S pitnou vodou bol malý problém. Túto situáciu sme riešili čapovaním pramenistej horskej vody, pri ktorej sme museli, ak sme neprišli včas, čakať v rade aj dve hodiny. O hlade nás tiež nenechali. Starala sa o nás domorodá pani kuchárka, ktorá vyvárala pre nás dobroty, aby sme rástli nielen na duchu, ale aj na tele. Chutilo nám úplne všetko, čo nám pripravila.
Verím, že sme do dediny priniesli aspoň malé povzbudenie, a že sme splnili očakávania tých, ktorí prejavili záujem o našu prácu.
Z našej strany musím poďakovať Bohu, že nasmeroval naše cesty práve k rozhodnutiu stráviť leto v tejto oblasti práve takýmto spôsobom, poďakovať za priateľstvá, ktoré tu vznikli a za všetko, čo sme mali možnosť pochopiť a naučiť sa.
Naša vďaka patrí aj misijným sestrám z Rumunska, za ich starostlivosť o nás, pátrovi Romanovi, ktorý nám bol oporou, keď možno prichádzala na nás únava, povzbudením v našich problémoch … Nech Pán naďalej požehnáva ich prácu.

Rozprávanie Jozefa o misii v Rumunsku v lete r. 2001:

Ak sa povie slovo Rumunsko”, veľa ľudí si povzdychne. Tak to nie! To je divoká krajina chudoby, kde ani autobusom nesmiete zastaviť, lebo vás okradnú, policajti a colníci vás oberú o peniaze, pri lepšom o alkohol. Áno, počul som aj také správy, ale môj a vlastne náš zážitok je úplne iný. Sme niekoľkí z množstva študentov rôznych vysokých škôl Bratislavy, ktorí sa stretávajú na sv. omšiach v Pastoračnom centre Bratislavy. Ak som sa dozvedel pri jednej z omší o možnosti navštíviť Rumunsko spolu s ďalšími študentami, moje “áno” bolo na svete. Prihlásil som sa spolu s kamarátom ako posledný. Ani ma veľmi nezaujímali bližšie podmienky nášho pobytu, účel, kde budeme bývať, čo budem jesť. Bol som spokojný, že idem a zároveň plný očakávaní z novej “dobrodružnej cesty”. Dozvedel som sa niečo o mieste, na ktorom som mal s pre mňa neznámymi ľuďmi – vysokoškolákmi – stráviť tri náročné týždne. Boli to slovenské dediny v oblasti Bihor: Bodonoš, Boromlak, Varzač a Bajáš. A tak sme jedného pekného augudtového dňa dorazili do nášho “základného tábora” do obce Bodonoš, kde nás už očakávali sestry verbistky, ktoré v tejto oblasti pôsobia ako misionárky. A až vtedy som si uvedomil, že naša dobrodružná cesta do Rumunska má názov “MISIA”. Dovtedy som si nikdy neuvedomil a nezamýšľal sa nad slovom “misia”. Nemyslel som si, že misiu môžu robiť obyčajní študenti. Keď sme si to všetci uvedomili, dostali sme nový prídel chuti a plní odhodlania a energie sme sa pustili od našej práce.

Až tam som sa dozvedel, že budeme nielen pomocníkmi, ale aj majstrami pri oprave miestneho kostola pod vedením dvoch skúsených verbistov. Začali sme hneď na druhý deň po našom príchode. Čo vlastne bola naša práca? Po našom rozdelení do jednotlivých dedín, prvotnou úlohou dievčat bolo organizovať stretnutia s deťmi, mladými a navštevovať starých a chorých ľudí v rodinách. My sme sa stretávali s ľuďmi na ulici, pri práci alebo pri sv. omši. Stretnutia s nimi boli pre nás veľmi obohacujúce. Každý z nich sa nám snažil pomôcť tak, ako vedel. Často sme videli radosť na tvárach ľudí z toho, že nám mohli pomôcť a my sme sa tešili, že nie sme zbytoční a nepotrební. Aj z týchto darov nám miestne ženičky pripravovali jedlo pre naše hladné žalúdky.
Dievčatá sa stretávali s deťmi hneď poobede. Spolu sa s nimi hrávali, čítali, hrali divadlo a modlili sa. Stretnutia s mládežou sa začínali večer, keď si už každý splnil svoje povinnosti doma a trvali dlho do noci. Keď sme my končili prácu v kostole, počuli sme už piesne a videli tance z už rozbehnutého stretnutia.
Ktosi pred naším odchodom zo Slovenska povedal: “Oni to tam nevydržia.” A my sme nielenže vydržali, ale sme tam chceli aj ostať. Napriek všetkej práci a únave je radosťou zostať s ľuďmi, ktorí sú radi, keď sú s vami, ktorí vám veria, a ktorí sa s vami podelia o všetko, čo majú. Nám ostáva už len veriť, že aj oni od nás niečo prijali.
Pre mnohých z nás to boli tie najkrajšie týždne v živote, ktoré priniesli pre každého z nás mnoho odpovedí, no zároveň aj otázok, ktoré potvrdili, že život, ktorý nám dal Boh, je krásny jedine s Ním.

Rozhovor s vysokoškoláčkou Julkou o ich spoločnej misii v Rumunsku v lete r. 2001:

Ako žijú ľudia v Rumunsku?

My sme boli iba v severnej časti Rumunska, pri meste Oradea. Táto oblasť je jedna z najbohatších. Južné oblasti okolo Bukurešti sú chudobnejšie. Hlavným problémom je nedostatok pracovných príležitostí. Zväčšujú sa rozdiely medzi bohatými a chudobnými.

Aká je situácia Slovákov žijúcich v Rumunsku?

V oblasti pri meste Oradea v dedinách Bodonoš, Boromlag, Bajaš, Petriš a Čerepotok sú Slováci v rovnakej situácii ako v celom Rumunsku. Otcovia rodín cestujú do miest Rumunska, ale aj na Slovensko a do Čiech pracovať. Domov sa vracajú päť krát do roka. Kvôli týmto problémom sa mnohé mladé rodiny sťahujú na Slovensko, ktoré sa pre nich stáva “zasľúbenou krajinou”.

Asi to s prácou v Rumunsku nevyzerá moc ružovo.

Máš pravdu, práca je dosť platovo podhodnotená, preto musia pracovať aj mnohé deti. Stretli sme sa napríklad s tým, že jeden 16-ročný chlapec musel prerušiť školu, pretože ich otec nebol schopný vyživiť rodinu. Blízko Bodonoša je baňa na uhlie. Mnohé deti chodia v noci ručne kopať uhlie a potom ho predávajú v okolitých dedinách. Keď sme si s deťmi (13-15-ročné) podávali ruky, mali ich vypracované ako starí chlapi: tvrdé a mozoľnaté. Večer prichádzali na stretká unavení, pretože museli celý deň pracovať na poli.

Ako to vyzerá u Slovákov v Rumunsku s vierou?

Napriek tomu, že tam bol totalitný režim, zachovali si v rumunskom prostredí nielen slovenský jazyk, – bežne sa tam rozpráva po slovensky (zemplínskym nárečím) – ale aj vieru. Cítiť to hlavne u starších ľudí. Napríklad mnohí aj v zime, vo veľkom snehu chodia každú nedeľu niekoľko kilometrov na sv. omšu do farnosti Bodonoš. Život a vzťah k Bohu berú reálnejšie a jednoduchšie ako my. Čo sa týka mladých ľudí, cítiť ich nezáujem. Myslím, že príčinou je nedostatok ľudí, ktorí by sa im venovali a ponúkli im vieru v Boha pravdivo. Svoju budúcnosť vidia mladí v Rumunsku veľmi skepticky. V rodinách panuje alkoholizmus, ktorý ničí rodiny a ubíja mladých. Veľmi veľa detí (10-12-ročných) fajčí. Asi preto, že sa v Rumunsku všeobecne viac fajčí. Na druhej strane sú mladí veľmi otvorení, dokážu hovoriť o svojich problémoch a o tom, čo prežívajú vo svojom vnútri. Aj keď sme ich vôbec nepoznali, hneď sa medzi nami vytvorilo priateľské puto.

Majú mladí v Rumunsku zabezpečené solídne vzdelanie na školách?

Prekvapila ma vzdelanostná úroveň detí a mladých. Deti sa učia v škole až 3 jazyky. Všetci vedia, že ak budú dobrí, majú šancu dostať sa na slovenské vysoké školy. Na prijímacích skúškach sa umiestňujú väčšinou v prvej desiatke najlepších študentov. Matica slovenská im dáva štipendium, z ktorého sa dá pekne vyžiť. Všetci sú veľmi v obraze, čo sa týka diania vo svete. Prekvapili nás svojimi otázkami na aktuálne problémy sveta. Vidieť, že sa im venujú misijné sestry zo Slovenska, ktoré tu pracujú ako vychovávateľky na internáte. Na stretkách sme zistili, že ich trápia tie isté veci ako ostatných mladých ľudí na celom svete. Rozprávali o tom, čo si mysleli, že je zlé. Nemuseli sme im predkladať nejaké mravné zákony. Oni sami o všetkom rozprávali, išlo to z nich, pretože sami vidia na vlastných rodinách, hlavne na otcoch, čo spôsobuje alkohol a iné neresti. Pozerajú televíziu a vidia ako sa žije vo svete. Majú teda chuť niečo urobiť pre to, aby sa mali lepšie ako ich rodičia.

Stará sa niekto o mladých, napr. kňazi?

Kňazi sú veľmi zaneprázdnení, majú veľké farnosti, ktoré musia spravovať, a tak sa nestíhajú venovať osobitne mladým ľuďom a ich problémom. Je pre nich veľkou pomocou, ak niekto, ako my, príde a venuje sa osobitne mladým organizovaním stretnutí, výletov a táborov.

Aký program ste mali s nimi vy?

V dedinkách mávali dievčatá poobede stretnutia s deťmi a večer od 8.00 do 10.00 hodiny s mladými. Doobeda navštevovali chorých a starších ľudí v rodinách. Pomáhali im pri prácach na poli a doma. Najsilnejšie bolo pre mňa to, že hoci sme zo Slovenska odchádzali bez prípravy a navzájom sme sa vôbec nepoznali, Boh z nás vytvoril takú úžasnú partiu, tak nádherné vzťahy, ako keby sme sa poznali už od nepamäti. Nebol žiaden problém spolupracovať a dohodnúť sa pri práci s deťmi a mladými. Jednoducho to bol pre mňa zázrak.

A ako na Teba pôsobili ľudia v Rumunsku?

Aj napriek svojej chudobe sú veľmi štedrí a pohostinní. Keď sme boli spolu s deťmi na púti v Petriši, v noci sme spali pod holým nebom. Keď ľudia z okolitých lazov videli oheň, prichádzali s tým, že keby vedeli, že sme tu, určite nám niečo prinesú. O takých päť hodín sa vrátili a doniesli nám koláče, mlieko a iné dobroty. Keď sme sa jednej staršej tety spýtali: “Kde bývate?”, povedala: “No, za tým kopcom je kopec a za tým kopcom je ešte jeden kopec…”. Nakoniec sme zistili, že prešla obrovskú vzdialenosť, aby nám niečo doniesla.
Deti sú veľmi zžité s prírodou a takisto medzi sebou navzájom. Ak niekto napr. dostane čokoládu, pozrie sa po ostatných, aby vedel, koľko si môže odlomiť, aby sa každému niečo ušlo. Raz ráno, takisto na jednej púti, sme znova spali pod holým nebom. My sme spali v spacákoch, deti poprikrývané dekami spali tesne pri sebe. Jeden chlapček sa nad ránom zobudil, keď ešte všetci spali, zdvihol sa, popozeral a odišiel do lesa. Mysleli sme si všetci, že šiel na WC. Zrazu vyšiel z lesa s obrovským konárom ťahajúc ho za sebou. Keď videl naše spýtavé pohľady, povedal: “No, veď oni ešte spia a je stále chladno, tak aby im nebola zima, musím sa postarať o oheň.” Ten chlapec mal osem rokov a už cítil zodpovednosť za ostatných. Neviem, či by toho bolo schopné niektoré osemročné dieťa u nás na Slovensku. Asi by ešte viac strhlo na seba deku a spalo ďalej. Sú jednoducho veľmi obetaví a súdržní.

A vaša evanjelizácia medzi tými, čo k vám neprichádzali?

Snažili sme sa podchytiť aj tých, ktorí na naše stretká nechodili, rozprávať sa s nimi a pozývať ich na stretká. Zo začiatku nechodili, ale asi v polovici nášho pobytu prišli a sami sa neskoršie ponúkali napr. miništrovať alebo niesť kríž pri krížovej ceste. Na vlastných očiach sme videli ovocie nie našej práce, ale Božej pomoci. Uvedomili sme si, že my sa môžeme snažiť, koľko chceme, ale ak tomu všetkému nedá vzrast Boh, je to márne a nanič. A on vzrast dával.
Neskoršie nás títo mladí pozývali na výlety a rôzne akcie, jednoducho chceli byť s nami. Keď sme odchádzali, videli sme, že nielen nám, ale aj im je veľmi ľúto, že je už koniec.
Spomínam si, ako na stretkách veľmi živo rozprávali o svojej viere a modlitbe. Na jednom z takých stretiek sa ozval jeden chlapec, ktorý neznášal svojho otca vďaka otcovmu alkoholizmu a jeho následkom. Povedal: “Áno, ja viem, že sa musím za svojho otca modliť.” To a mnohé iné veci nám hovorili o tom, že možno títo ľudia žijú v chudobnejších podmienkach, no vnútri nie sú chudobní. My sami sme prišli odtiaľ nimi veľmi obohatení. Tu na Slovensku nadávame, že nám niečo chýba. Tam sme videli, že napriek svojej chudobe sú bohatí – z ich vnútra vyviera niečo také jednoduché a krásne, čo nám uponáhľaným často chýba. Zistila som, že ku ozajstnému životu stačí niekedy menej, ako si často myslím.
Pre mňa to boli najkrajšie prázdniny doteraz. Mám 24 rokov a bola som 9 rokov dozadu na mnohých akciách duchovného charakteru. Ale toto sa nedá porovnať s ničím doteraz. Veľa sme zo seba dávali až do úmoru a veľa sme toho aj prijímali. Zaspávali sme síce každý deň unavení, ale s pocitom vnútorného pokoja a pravej radosti. Telo bolo síce slabé ale duch naplnený až po okraj. Bolo to úžasné…

Maroš Butala SVD: Minulého roku sme boli pozvaní opraviť kostol. Najprv sme si ho boli obzrieť a rozhodli sme sa, že do toho ideme. Roboty bolo ako na kostole. Ľudia nám zo začiatku neprišli pomáhať. Mali totiž žatvu, a keďže nemajú stroje, kosili ručne. Potom boli zas zemiaky, takže nám chodievali pomáhať len večer. Neskoršie prišli mladí z UPC a s nimi sme trojmesačnú prácu stihli zhruba za jeden mesiac. Každý sa divil, keď sme na otázku: “Za akú mzdu to robíte?”, odpovedali: “Zadarmo.” Nuž, Boh sa nám odvďačí tu a potom v nebi.